Paradoxom je však skutočnosť, že o dávnych civilizáciách a ich pamiatkach sa podávajú len stručné informácie, respektíve agentúrne správy.
Názov, respektíve slovo Mezopotámia pochádza z gréckeho jazyka a znamená Medziriečie, lebo toto územie sa rozprestiera medzi dvoma riekami – Eufratom a Tigrisom.
Mezopotámia mala dôležité postavenie od obdobia mladšej doby kamennej (neolit), keď aj tu sa začali objavovať prví poľnohospodári – za všetko stačí spomenúť lokality Šánídár a Džarmo. Na výnimočnom význame nadobudla počas obdobia staroveku. Tento kultúrny zlom súvisel s príchodom sumerského etnika, ktoré malo podľa viacerých bádateľov kaukazský jazykový pôvod. Iní pôvod Sumerov odvodzovali z územného priestoru pod Altajom. Doteraz je viacero teórii ich pôvodu, pričom za krajinu ich zrodu sa označujú územia Malou Áziou počínajúc a Tibetom končiac. Podľa niektorých bádateľov sa považujú za autochtónne obyvateľstvo Mezopotámie. Sumeri spolu s Egypťanmi a Elamitmi, ba pravdepodobne ešte skôr ako prví vymysleli písmo. Kultúra z prelomu chalkolitu a doby bronzovej – tzv. urucká sa už pokladá za sumerskú.
Z jej poslednej fázy v druhej polovici štvrtého tisícročia (3500/3300 – 3200/3000 pred n. l.) pochádzajú spomínané prvé písomné pamiatky. Najskôr to bolo jednoduché obrázkové písmo a až v nasledujúcich dejinných obdobiach sa z neho postupne vyvinulo klinové písmo typické pre Mezopotámiu. Ďalším jej symbolom bol zikkurat (napríklad známa babylonská veža). Bola to vysoká chrámová, stupňovitá veža. Vežovité stavby tohto druhu boli nazývané aj ako dom siedmich pásem, nebeský vrch a iné. Pôvod zikkuratov pochádza už zo sumerského obdobia. Urucká kultúra nadviazala na predchádzajúcu obejdskú kultúru, ktorú tvorilo predsumerské obyvateľstvo.
Okolo roku 3000 respektíve 2900 pred n. l. sa začali rozvíjať sumerské mestské štáty. Vznik vyššej formy organizovanej spoločnosti – mestského štátu (prvý na svete) si vyžadovala neustála výstavba zavlažovacích kanálov, ďalších symbolov Mezopotámie. Ďalej ich vznik podnietila aj vďaka kanálom zmnohonásobnená výhoda viacerých vegetačných pásiem. Pre vznik štátnej formy bolo významné aj náboženstvo, ktoré naberalo na vplyve v kontexte a v spolupatričnosti so svetskou mocou. Rovnako aj výstavba náročnejších hospodárskych stavieb – sýpky a dielne, ale aj vyššia organizácia vojenstva, najmä obranného, ale aj útočného charakteru, mali podiel na vytváraní štátnych foriem. Išlo o sumerské, možno už o preddynastické a najmä včasnodynastické obdobie, kedy najmocnejším mestským štátom bolo územie okolo mesta Kiš. Neskôr o moc v južnej Mezopotámii bojujú štáty Kiš, Ur a Uruk. Sumerské včasnodynastické obdobie prerušilo semitské obyvateľstvo, ktoré sídlilo severne od sumerských mestských štátov. Ich vládca Sargon I. (Šarrukum-kínumn I. 2340/2334 –2284/2279) v roku 2340/2334 pred n. l. vytvoril ríšu, ktorá ovládla Sumer a podľa novozaloženého hlavného sídla dostala názov Akkadská ríša a s ňou aj celá vládnuca dynastia.
Záver jej existencie ohrozil a zlikvidoval vpád divokých Gutejcov, ktorí prišli zo severu. Potom opäť obnovili svoje mocenské a spoločensko-kultúrne postavenie Sumeri prostredníctvom tzv. vlády 3. dynastie z Uru (2111 – 2003 pred n. l.). Jej moc postupne opadala aj v súvislosti s nájazdmi semitských amoritských kmeňov z územia dnešnej Sýrie. Po páde vládcov z Uru sa na juhu Mezopotámie vytvorilo väčšie množstvo mestských štátov, s amoritskými vládcami. Zo vzájomných mocenských bojov sa stal dlhodobo najmocnejším Babylon. Na začiatku 19. storočia pred n. l. sa vyformovala starobabylonská ríša aj s jej neskorším významným panovníkom – zákonodarcom Chammurapim.
Na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l. sa na severe Mezopotámie vyformovala Asýrska ríša. Asýria bolo dokonca známa aj zo záznamov počas vládnutia 3. dynastie z Uru na juhu Mezopotámie v druhej polovici 3. tisícročia pred n. l. Najvýznamnejším panovníkom staroasýrskeho obdobia bol panovník amoritského pôvodu Šamši-Addad I. Na konci 18. stor. pred n. l začalo postupné prenikanie kassitských kmeňov do južnej Mezopotámie a v druhej polovici 17. storočia pred n. l . kaukazkí Churriti obsadzujú Asýriu. Okolo roku 1500 pred n. l. obsadzuje Asýriu ríša Mitanni (ríša Churitov s mocenskou dominanciou indoeurópskeho národa Mitanni), obnovuje sa Babylonská ríša a tým sa na juhu Mezopotámie začína stredobabylonské obdobie. V 14. stor. pred n. l. sa začína formovať stredoasýrska ríša. V období jej existencie je do určitej miery významná vláda asýrskeho panovníka (veľkého vojvodcu a dobyvateľa) Tukultininurtu I., ktorý v roku 1235 pred n. l. dobyl aj Babylon.
Okolo roku 911 pred n. l. začína novoasýrska ríša, ktorá sa nesie v znamení rozkvetu tohto štátneho útvaru. Okolo roku 612 pred n. l. ju rozvrátili Babylončania a Médi. Novobabylonská ríša, ktorá sa vyformovala v 7. storočí pred n. l. je najvýznamnejším mocenským útvarom v regióne.
Následne Mezopotámiu ovládli Peržania (6. storočie pred n. l.), ktorých moc deklasoval (druhá polovica 4. storočia pred n. l.) Alexander Macedónsky. Z Babylonu si urobil sídlo svojej obrovskej ríše (od Grécka a Macedónie na západe po pohraničie Indie na východe.) Po smrti Alexandra Macedónskeho nastala v Mezopotámii nestabilná situácia, ktorá znamenala nadvládu helénsko(macedónsko)-perzských Seleukovcov, Partov a perzských Sásánovcov. Ich vládu na čas preušil, iba Rímsky cisár Traján, ktorý Mezopotámiu dobyl počas vojen s Partami v rokoch 114 – 117. Tí ju ovládali až do výbojov semitských Arabov v 7. storočí, kedy dobyli aj dnešný Irak, čím sa začalo písať jeho nové dejinné obdobie tzv. moslimský stredovek.
Veľká časť pamiatok týchto tisícročí staroveku sa nachádza, respektíve už iba nachádzala v Irackom národnom múzeu, kde návštevníci mohli vidieť a niečo ešte aj stále môžu: množstvo mezopotámskych, starovekých artefaktov – 3500-ročných okrídlených asýrskych býkov, sochy, tabuľky s klinovým písmom, kamenné fresky a iné pozoruhodné pamätihodnosti.
