Prvý vlak celú túto náročnú trasu cez osem časových pásem zdolal pred deväťdesiatimi rokmi, keď dve časti trati spojila dostavba mostu cez rieku Amur.
Pred postavením mostu museli cestujúci niekoľkokrát prestupovať a časť cesty absolvovali loďou. Vlaky vtedy ešte neposkytovali také pohodlie ako dnes, keď aj pasažieri s lacnejšími cestovnými lístkami majú v hromadných vagónoch k dispozícii toaletu a samovar s horúcou vodou. Stále sa v nich tlačí viac ako päťdesiat cestujúcich, ktorých lôžka nie sú nijakým spôsobom oddelené.
Zahraniční cestujúci v nich bývajú často prekvapení družnou atmosférou. Hovorí sa, že kto chce poznať Rusko a jeho dušu, mal by cestovať vlakom. A neexistuje dlhšia ruská trať, ako je práve Transsibírka magistrál, na ktorej po celej jej dĺžke platí moskovský čas.
Súkromným cestovateľom ponúkajú vo vlakoch klasické kupé pre štyri osoby. Vagóny s týmito cestujúcimi bývajú zaradené v blízkosti jedálenských vozňov a v niektorých vlakoch býva k dispozícii aj sprcha.
O každý vagón sa stará „čata“, ktorá sa väčšinou skladá z dvoch sprievodcov,ktorí pasažierov vítajú už na nástupišti. Tí nielen že kontrolujú, či má každý platný cestovný lístok, ale aj prideľujú posteľnú bielizeň, ponúkajú čaj či zákusky a turistom vnucujú najrôznejšie „sibírske“ suveníry. Na každej zastávke sa navyše cestujúci môžu zásobiť na nástupišti, kam prichádzajú miestne predavačky s ponukou doma pečených pirôžkov, alkoholu alebo napríklad zubných pást.
Dve najväčšie stanice na oboch koncoch trate vyzerajú podobne – postavili ich na začiatku 20. storočia v staroruskom duchu. Moskovská Jaroslavská stanica je živým strediskom na námestí, kde sú ďalšie dve stanice. Vladivostocký koniec zase stojí priamo vedľa prístavu. Cestujúci totiž predtým prestupovali na lode a pokračovali priamo do Japonska.
Počas cesty sa za oknami vlaku striedajú brezové a zmiešané lesy, občas sa vzadu mihne dedinka pozostávajúca z niekoľkých dreveničiek, okolo ktorých sa pasú kravy a kozy. Krajina, po storočia nezmenená, sa ale občas strieda s niektorých z veľkých miest. Súprava v nich míňa hrdzavejúce továrne a zanedbané panelové domy, potom prejde po moste cez niektorú z veľkých sibírskych riek a opäť sa ponorí do nekonečnej sibírskej divočiny. Po koľaji oproti svištia expresné súpravy a supia zdanlivo nekonečné nákladné vlaky.
V Irkutsku, približne v polovici trate, čaká na cestujúcich nádherný výhľad na jazero Bajkal. Po uvedenej trati do prevádzky bývala pauza v stanici Sludjanka jednou z najobľúbenejších: cestujúci z vlaku vraj vystupovali a kúpali sa v chladných vodách jazera. Dnes je stanica zaujímavá predovšetkým tým, že v nej začína turisticky atraktívna Kruhobajkalská železnica, v súčasnosti slepý úsek pozdĺž západného brehu Bajkalu s desiatkami tunelov a tratí vtesnané do strmého zrázu.
Stavba magistrály sa začala v roku 1891. Po viac ako sto rokoch ide stále o dôkaz inžinierskeho dômyslu a odvahy, ktorý je viditeľný aj z vesmíru. Na tento pripadá 90. výročie sprevádzkovania celej trate, Rusi už však stihli osláviť sté výročia pravidelnej dopravy na magistrále, ktoré bolo v auguste 2003, i sto rokov od dokončenia Kruhobajkalskej železnice v roku 2004. Sto rokov magistrály sa však oslavovalo tiež v roku 2000, keď politici rozhodli o tom, že je potrebné pripomenúť významnú ruskú stavbu.
Prečo si teda pripomínajú aj tohtoročné 90. narodeniny Transsibírskej magistrály? „Rusi jednoducho radi oslavujú,“ vysvetľuje sprievodkyňa v Múzeu histórie ďalekovýchodnej železnice Valerija Burkovová.