Namíbia má naozaj čo ponúknuť. Od stotisícovej kolónie uškatcov obliehajúcich Cape Cross (kto by čakal, že arktické zvieratá sa budú vyvaľovať na pobreží horúcej Afriky) cez púšte s nebezpečnými škorpiónmi a hadmi až po savany v okolí národného parku Etoša. Tu žijú čriedy zebier, žiráf, slonov, levy, antilopy, všetko čo Slovák dôverne pozná z prírodopisných filmov či zoologických záhrad.
Pobrežie kostier
Život v Namíbii sa nikam neponáhľa. Na letisku neďaleko hlavného mesta vo Windhoeku z času na čas pristane lietadlo, z ktorého sa vyhrnie miestna elita – podnikatelia a vysokí štátni úradníci a spolu s nimi zopár cestovateľských dobrodruhov. Život v hlavnom meste, kde občas spŕchne, je vcelku prijateľný. Za pravou divočinou sa však treba vybrať najprv na západ k atlantickému pobrežiu a potom prudko stočiť na sever k bezodtokovej panve Etoša.
Swakopmund je malé 20-tisícové mestečko pri ústí rieky Swakop do Atlantiku. Z tohto kedysi rýdzo nemeckého mesta, založeného pred vyše sto rokmi nemeckými kolonistami, sa po prašných cestách vyráža k vetrami bičovanému Pobrežiu kostier. Ešte predtým je dobré osviežiť sa – v meste sa čapuje dobré nemecké pivo Hansa, ktoré skvele sadne k pečeným morským rybám.
Kúsok za Swakopmundom sa po obnaženom pobreží prechádzajú plameniaky. Sú prvým živým pozdravom pestrej africkej fauny. Voda, v ktorej lovia, je studená, možno aj preto bohatá na ryby. Atlantik je však mimo zálivov stále dramaticky zvlnený – pre lode nebezpečný, tu sa v minulosti tragicky skončila plavba nejednej plachetnice.
Uškatce žijú pri pätách púšte
Vari preto na Cape Crosse dodnes bezpečne prežíva obrovská stotisícová kolónia uškatcov. Suchozemca v prvom momente prekvapí, že chlad milujúce uškatce sa vyvaľujú na plážach na rozhraní tropického a subtropického pásma. Až z Arktídy sem však prichádza ľadovo čistý a na planktón bohatý prúd vody. Hemží sa rybami aj uškatcami, ktoré sa nimi živia.
Namíbia odrazu človeku pripadá ako veľká bohatá zoologická záhrada. Hneď pri pätách púšte sa objavujú uškatce. Niečo podobné možno vidieť aj rovno na rovníku, pravda o dobrých niekoľko tisíc kilometrov na západ v Tichom oceáne na súostroví Galapágy. Aj tam žijú uškatce vďaka ľadovému prúdu z Arktídy. Hľa, ako je svet prepojený neviditeľnými vodnými siločiarami života.
Ten možno prekvapujúco nájsť aj v suchej piesočno-kamenistej púšti Namib. Od nej je odvodený názov krajiny. Stredoeurópan je zdesený z pohľadu na nehostinnú krajinu, kde do roka spadne len 50 milimetrov zrážok – aj to v podobe nočných hmiel.
Púšť dnes vábi dobrodruhov dvojakého razenia. Jedni vyrážajú na štvorkolkách zdolávať pieskové duny a druhí sa vyberajú s miestnymi sprievodcami skúmať život v púšti. Oboje dokáže vybičovať adrenalín. Klasickejším dobrodružstvom je však prechádzka po púšti, najmä, keď sa domorodcom podarí počas nej uloviť škorpióna. Slabším náturám búcha srdce až kdesi v hrdle.
Afrika európska a domorodá
V Namíbii sa snúbi v divokom rytme divočina a primitívne poľnohospodárstvo s najmodernejšími výdobytkami ľudskej civilizácie. Tento namíbijský kontrast naisto vyplýva zo zmiešaného osídlenia krajiny.
Necelých stotisíc belochov – Afrikáncov (Búrov) a potomkov Nemcov, ktorí sa pokúšali kolonizovať krajinu na začiatku 20. storočia, si žije blahobytne, so štandardom porovnateľným s Nemeckom. Ak majú na vidieku v zelených údoliach pozdĺž riek farmy alebo v národnom parku Etoša vlastnia bungalovy a robia safari pre bohatých turistov, vodí sa im skvele.
Pôvodní obyvatelia – Krováci, Kaprivijci, Danmarovia, Hererovia, Kavangovia – už nežijú len vo vnútrozemí, ale čoraz viac utekajú do miest v nádeji na lepší život. Ideálom už nie je chyža z nepálenej hliny alebo tŕstia, ale mestský supermarket a …pivo v krčme.
Osady a dediny pozdĺž rieky Okawango lemujú kukuričné a cirokové polia. Hlavný pracovný nástroj je stále motyka. Zdá sa, že tu zastal čas. Ale to je iba prvý dojem, v hlinených chatrčiach sú televízory. Obed sa síce varí na otvorenom ohnisku, ale civilizácia, pokiaľ sem dočiahne elektrina, ukazuje svoju najpopulárnejšiu tvár aj príslušníkom najprimitívnejších kmeňov. Televízia najviac rúca to, za čím sem prichádza biely turista – domáci už nechcú žiť ako ich predkovia.
Večer pastieri zháňajú do dedín obecné stáda kráv. Ženy už nenosia vodu v hlinených nádobách na hlavách, ale v pohodlnejších umelohmotných bandaskách. Ešte včera v nich boli v lepšom prípade sirupy, v horšom možno nejaké náterové hmoty.
Namíbijčania nechcú žiť, ako žili po tisícročia. Ich nádejou sú náleziská diamantov, medi, olova, na ryby bohaté vody Atlantiku a pravdaže safari turistika či turistika za minulosťou ľudstva. A čierni vlastníci krajiny pochopili, že na bielej túžbe dotknúť sa posledných zvyškov divočiny možno postaviť budúcu prosperitu.
Ročný žalár za tisícročný kvet
V Damarallande, v zaprášenej krajine plnej obrovských skál a vyschnutých riek, ukrýva červený pieskovec bušmenské skalné maľby. Sú staršie ako egyptské pyramídy, plné šamanských symbolov a máp. Skvelá škola zoológie a botaniky pre deti – kedysi aj dnes.
A potom je tu skamenený les s 1 500-ročnou rastlinou welwetschiou zázračnou. Táto reliktná rastlina vydrží len s piatimi milimetrami zrážok. Možno je len otázka času, kedy niektorého zo šľachtiteľov kukurice napadne preskúmať génový vzorec welwetschie, zobrať z nej gén suchovzdornosti a preniesť ho do kukurice. Namíbijčania si ju chránia ako oko v hlave – kto odtrhne jej kvet, musí rátať s ročným trestom v žalári.
Etoša je raj zvierat
Namíbia je v období sucha vyprahnutou krajinou. Na severe centrálnej plošiny sa nachádza obrovská bezodtoková panva Etoša. V období dažďov sa územie s rozlohou 4 000 štvorcových kilometrov napĺňa životodarnou vodou, za ktorou sa zbiehajú slony, žirafy, zebry, antilopy a levy z okolitých saván.
Domáci už pochopili, že nie klasický lov, ale vyhliadková filmovacia a fototuristika je novou zlatou baňou. Posledné zvyšky divočiny sa však až rýchlo zahusťujú často hlučnými turistami jazdiacimi po krajine na rýchlych terénnych autách. Ale rangeri, namíbijská stráž národných parkov, sú nekompromisní. Kto jazdí viac ako 60 kilometrovou rýchlosťou alebo vystúpi z auta, je vyhostený z parku.
Ranné brieždenie a západ slnka sú ideálne na pozorovanie zvierat. Najlepšie pri napájadlách, kde sa postupne zbiehajú všetci diví obyvatelia parku. Slony najprv vyšlú vodcu, aby preskúmal terén. Onedlho sa za ním vynorí z lesného porastu ďalší zo samcov a keď dostane signál, že terén je bezpečný, valí sa v husom rade celé stádo sloníc s mláďatami.
Zvieratá dychtivo pijú, kúpu sa, obhadzujú hlinou. Krásne predstavenie pre lovcov zážitkov. Tie sa pri presune krajinou niekedy ponúkajú doslova z minúty na minútu, inokedy nastane dlhšia pauza. Akoby krajina vymrela. A potom sa odrazu v savane objavia žirafy, zebry, antilopy, pštrosy. Pozorovateľ akoby otáčal list za listom vo veľkej farebnej knihe zoológie.
Namíbia je čarovná krajina. Krajina nádherných farieb, ktorá sa pokúša chytiť osud do vlastných rúk ako každá iná na čiernom kontinente. Krajina, ktorá pripomína, akú cestu ľudstvo urazilo od úsvitu prvých kultúr až po súčasnosť. Svet, kde ešte stále žije minulosť planéty.
Namíbia
Oficiálny názov: Namíbijská republika
Zemepisná poloha: Štát leží na juhozápade afrického kontinentu, pobrežie obmýva Atlantický oceán.
Podnebie: tropické až subtropické, veľmi suché, rozsah teplôt od 6 do 30 stupňov
Hlavné mesto: Windhoek
Rozloha počet obyvateľov: 824 295 km2, 1,6 milióna ľudí
Politický systém: republika
Náboženstvo: 90 percent kresťania, zvyšok animisti
Časový posun: – hodín
Dĺžka letu: asi 13 hodín cez Johannesburg
Reč: Angličtina, ďalšie jazyky afrikánčina, nemčina, ovambčina, damarčina
Mena: Namíbijský dolár, možno platiť aj juhoafrickým random
