Návštevník Bieleho mesta alebo brány na Balkán – čo sú prívlastky metropoly Srbska na sútoku Sávy a Dunaja – nemôže obísť Ulicu Kňaza Mihailova. Už len preto, že je jednou z najstarších v Belehrade. V sedemdesiatych rokoch 19. storočia na nej začali stavať vily bohaté rodiny. Každá budova bola svedkom nejakej významnej udalosti. Názov ulice, pomenovanej už od roku 1870 po srbskom kniežati Obrenovičovi, sa na rozdiel od mnohých iných belehradských ulíc dodnes nezmenil.
Štúrova stopa
Mihail Obrenovič bol istý čas srbský panovník, v rokoch 1842 – 1858 žil v exile v Rakúsku a dokonca aj u nás, pár kilometrov od Bratislavy v Ivanke pri Dunaji, si zriadil vidiecke sídlo. V roku 1855 ho tajne navštívil aj Ľudovít Štúr, ktorý v tom čase žil pod policajným dozorom v Modre. Ulica s menom srbského kniežaťa, pokoriteľa Turkov, tvorí srdce Belehradu. Dá sa z nej dostať na všetky ďalšie významné miesta. V mnohom pripomína centrum Viedne. Svojou noblesnou architektúrou, luxusnými hotelmi a butikmi. Ľudia sú tu o čosi ležérnejšie oblečení, ale o to prívetivejší, zhovorčivejší.
Prechádzame okolo hlúčika mladých, ktorí živo debatujú. Podľa našich hostiteliek Sandry a Tanije je čerstvou témou vydanie Radovana Karadžiča a jeho vypočúvanie pred súdnym tribunálom v Haagu. Ale od politiky poďme radšej preč. Dodnes po nej ostali torzá vyľudnených, zničených budov, ktoré na druhý deň sledujeme z auta. Stal sa z nich akýsi pamätník nedávnej doby – pripomínajú bombardovanie Belehradu spred deviatich rokov.
Rande pod záštitou kniežaťa
Z Ulice Kňaza Mihailova prechádzame Námestím republiky (Trg republike), ktoré patrí v meste k najkrajším a najrozľahlejším. Vyníma sa tu jedenásť metrov vysoká bronzová socha Obrenoviča na koni. Na tomto mieste si zvyknú mladí dávať rande a potom vyrazia medzi hradby pevnosti. Za sochou je budova Národného múzea a pred sochou sa vyníma budova Národného divadla. Na Námestí republiky sídli aj Detské divadlo Boška Buhy, kino Jadran aj vychýrená reštaurácia Inex s talianskymi špecialitami.
Krásu Belehradu vnímame už len v žiare mestského osvetlenia, ale Belehrad je príťažlivý a my naň máme už len jeden deň. Od divadla mierime cez Kalemegdanský park k rovnomennej pevnosti – Kalemegdan. Prechádzame popri skupinke starcov postávajúcich okolo stolíka. Pozorne sledujú šachovú partiu. V týchto končinách je to bežné. Starčekovia si uprostred parku vytiahnu rozkladací stolík a hrajú šach.
V rôznych zákutiach sa potulujú zaľúbené páriky alebo hlúčiky mladých, ale aj turistov z rôznych kútov sveta. Hneď za bránou do pevnosti prekvapene pozeráme na trénujúcich basketbalistov. Štadión pod svetlami reflektorov majú priamo medzi hradmi. Dostávame sa k soche obnaženého muža – Víťaza (Pobednika), ktorá je symbolom Belehradu. Vytvoril ju chorvátsky sochár Ivan Meštrovič. Z tohto miesta sa pred nami otvára pompézny pohľad na rieku Sávu vlievajúcu sa do Dunaja. Nočný Belehrad nám leží pri nohách.
Pevnosť je známa aj ako Singidunum, ako znel latinský názov Belehradu. Prešla niekoľkými prestavbami. Okupovali ju Rimania, Byzantínci, Bulhari, Srbi, Maďari a v 16. storočí aj Turci. V 18. storočí ju trikrát prestavali Rakúšania a stala sa jednou z najdôležitejších vojenských pevností v Európe. V roku 1867 sa Turci z Kalemegdanu navždy stiahli.
Aj Belehrad má svoj Montmartre – Skadarliju
Noc plnú zážitkov zakončíme v nezabudnuteľnej bohémskej Skadarliji, uličke s množstvom srbských krčmičiek s neopakovateľnou živou srbskou muzikou. Jedným z najstarších v tejto ulici je Dom Djura Jakšiča, pred ktorým stojí bronzová socha tohto významného srbského básnika a maliara z minulého storočia. Táto ulica bývala obľúbeným miestom hercov, maliarov a spisovateľov. Prirovnávajú ju k parížskemu Monmartru, tak vzhľadom, ako aj umeleckou atmosférou. Dnes láka nielen mladých Belehradčanov, ale aj turistov a milovníkov tradičných srbských jedál pripravovaných najmä na rošte.
Usádzame sa na terase jednej z krčmičiek. Vo vedľajšej si Briti čapujú pivo sami zo súdkov na stoloch. Objednali sme si malé fľaštičky červeného vína. Odolávame vôňam kuchyne. Domáca pani nám predsa chystá večeru. Určite by sme ju urazili, keby sme jej pohostenie odmietli s tým, že sme už sýti. Všade vôkol hrá živá muzika. Hovoríme si: to je to pravé Srbsko.
Titovo múzeum: Spomienka na Juhosláviu
Na druhý deň sa vyberáme do Titovho múzea. Nachádza sa na vŕšku v časti, kde kedysi bolo sídlo tohto Juhoslovanského prezidenta. V očiach mnohých obyvateľov bývalej Juhoslávie bol Tito hrdinom a jeho fotografia dodnes visí v nejednej domácnosti. Symbol zjednotenia Juhoslávie, ktorá sa neskôr opäť rozpadla.
Dovnútra sa dostávame aj bez zaplatenia vstupného. Vraj by odradilo návštevníkov, vysvetľuje jeden z dvoch mužov vo vestibule. Miestnosti, ktorými prechádzame, sú skutočne takmer prázdne. Vchod do múzea lemujú dve limuzíny, na ktorých sa štátnik vozil.
Po diktátorovi Titovi ostalo neskutočné množstvo cenností a opustená vdova Jovanka, ktorá vraj žije v skromných podmienkach. Návštevníkov múzea oslňuje nábytok s ornamentálnymi vzormi aj rôzne dózy. Za sklenenými vitrínami sa lesknú zlaté a strieborné čaše a rôzne dary, ktoré dostával počas návštev doma aj v zahraničí.
Význam stretnutí znásobujú vystavené fotografie. Na jednej z nich je zväčšený Tito s bývalým americkým prezidentom Johnom Fitzgeraldom Kennedym. Stretli sa v roku 1963 vo Washingtone. Ďalšie svedčia o tom, že bývalý prezident Juhoslávie sa s obľubou ukazoval svojmu národu aj s takými osobnosťami filmového plátna ako Elizabeth Taylorová a Richard Burton. Boli jeho hosťami na ostrove Brioni v Chorvátsku pri Rijeke, kde mal svoje letné sídlo.
Prechádzame cez areál popri soche maršala a dostávame sa do veľkej presklenej miestnosti, kde je jeho hrobka. V ďalších sú kroje z rôznych kútov sveta a tiež pochodne, ktoré sú spomienkou na športové hry v bývalej Juhoslávii. Maršal Tito spájal celú Juhosláviu, dnes sa v múzeu lúčime s jej históriou. Odchádzame sa schladiť na pobrežie Sávy, na pláž Tašmajdan s tenisovými kurtmi, dráhami pre milovníkov kolieskových korčúľ a inými športovými atrakciami, ktoré využívajú Belehradčania počas roka a tiež cez horúce letné dni.
Hosť do domu, boh do domu
V Srbsku platí: Hosť do domu, boh do domu. Ľudia sa radi stretávajú, hostia, rozprávajú si príbehy zo života a spomínajú. Keď už naše hostiteľky nevedeli, čo z Belehradu by nám ešte ukázali, zaviedli nás o niekoľko domov nižšie k susedom. Vymieňali sme si kľučku s inou, pomerne početnou návštevou. Mladý manželský pár nás, hoci neohlásených, vľúdne prijal, domáca pani len na stole vymenila šálky za čisté a ponúkla nás tvarohovým koláčom. Rozprávali sme sa lámanou angličtinou a srbsko-slovenskou hatlaninou a ani sme nevedeli, ako nám ušiel čas.
Ak však chcete do duše Belehradčanov preniknúť hlbšie, vyhraďte si na návštevu Belehradu viac než len dva dni. Oplatí sa.