Lipica, ktorá leží len 12 kilometrov od talianskeho Terstu, je križovatkou kultúr a dynastií – ľudských aj konských. V Lipici cítiť vo vzduchu stredomorský vánok a s ním všadeprítomnú jadranskú farebnosť a vôňu prírody, ľahkosť a istú neviazanosť v slovinskej povahe.
A Lipica, to je aj výrazne rakúsky, presnejšie habsburský vplyv – miestny žrebčín s prísnou hierarchiou najzdatnejších lipicanských žrebcov a kobýl založil rakúsky veľkovojvoda Karol II. v roku 1580, v čase najväčšieho rozkvetu dynastie Habsburgovcov.
Lipican, kvôli ktorému prúdi každoročne do Lipice vyše stotisíc návštevníkov, je nepriamo výsledkom úsilia Habsburgovcov ovládnuť Európu. Keď sa v 16. storočí dostali starostlivo pripravenými sobášmi až na španielsky trón, očarili ich v Madride starošpanielske kone. V roku 1580 poslali z Iberského polostrova do Lipice prvé tri žrebce nasledované dvoma tuctami kobýl.
Vojvoda na stroji času
Karol II. bol zbláznený do španielskej dvornej jazdeckej školy. Chcel mať niečo podobné aj na cisárskom dvore vo Viedni. Kone z Lipice, ktorých španielski predkovia predvádzali svoju silu a obratnosť aj v turnajoch stredovekých rytierov, sa v ére oveľa neskoršieho baroka zmenili na ojedinelých tanečníkov. A zapriahané do cisárskeho koča plnili poslanie dnešných reprezentačných vládnych limuzín.
Keby zázračný stroj času Karolovi II. umožnil vstať z histórie, po vyše 400 rokoch by svoje panstvo v Lipici nespoznal. Okrem nádherne udržiavaných parkov a historických budov žrebčína, hipodrómu a dvoch krytých jazdiarní by tu uvidel golfové a tenisové ihriská. A tiež hniezdo hazardu – kasíno. Krásne drahé kone s hodnotou nezriedka aj 60-tisíc eur (1,8 milióna korún) sa kedysi aj dnes prehrávali či vyhrávali v kartách.
Preľaknutý Karol by možno hľadal útechu v Kaplnke sv. Antona. Len čo by z nej vyšiel, svojim nasledovníkom by odpustil: v stajniach, vo výbehoch a na neďalekých lúkach by narátal dovedna 400 lipicanov, presne desatinu z dnes štyritisíc lipicanov chovaných na celom svete vrátane slovenských Topoľčianok.
Medzi Stredoeurópanmi, Slovákov nevynímajúc, sú dnes v móde všakovaké výlety. Podnikajú drahé cesty do Afriky na safari, hľadajú exotiku v najodľahlejších kútoch sveta. Lipica, ktorá im leží priamo pod nosom, im ju ponúka tiež. Pravdaže, nie je to divočina, ale stretnutie s krásnymi koňmi a ľuďmi, ktorí ich ovládajú a ktorí sa zároveň nechajú ovládať nimi.
Kôň a jazdec sú jedno telo
Vidieť ukážky zo španielskej dvornej jazdeckej školy, ktorú do dokonalosti priviedli Rakúšania zásluhou koní z Lipice, je nezabudnuteľný zážitok. Kone po mnohoročnej drezúre predvádzajú užasnutým divákom ojedinelé tanečné figúry.
Pri kapriole, ktorá patrí k najťažším a najpitoresknejším figúram, kôň vo výskoku akoby udieral kopytami o zem. Alebo úžasný Courbetov skok, pri ktorom sa kôň v plnej koncentrácii výbušne uvoľní a vyskočí, pričom predné nohy stiahne k sebe a zadné vystrie.
„Tento skok si vyžaduje okrem sily a šikovnosti koňa aj veľkú šikovnosť jazdca v sedle lipicana,“ hovorí Alojz Lah, ktorý sa venuje drezúre lipicanských koní viac ako 30 rokov. „Jazdec a kôň sú dokonale zohraná dvojica, sú jedno telo, jeden duch, napriek tomu kôň ani na sekundu nestráca nič zo svojej osobnosti, zostáva sám sebou,“ hovorí Lah.
Úžasné skoky lipicanských koní pochádzajú zo stredoveku. Predkovia lipicana, španielske a neapolské bojové kone, sa vtedy s jazdcom neraz ocitali v obkľúčení útočiacich protivníkov. Kôň vyslobodzoval svojho pána tým, že sa staval na zadné nohy a tromi či viacerými skokmi sa vzdialil útočníkom, uštedriac im pritom ešte zopár rán zadnými kopytami.
Deti milujú beluše
Návštevník Lipice nazrie do dávnej histórie, z ktorej pod ľudskými rukami vyrástol dnešný lipican. Rodičia s deťmi, mladé zamilované páriky, ale aj dámy a páni v pokročilom veku, tí všetci sa prichádzajú do Lipice, pretože tu nachádzajú veľkého a krásneho priateľa človeka – koňa.
A lipicany sú vskutku pohodové, súčasník by povedal komunikatívne zvieratá. Isteže, jediný zvuk, ktorý dokážu vydať, je erdžanie, ale rozprávajú sa s ľuďmi veľmi jednoduchou rečou tela.
Zdá sa, že lipicany si uvedomujú, ako nadchýnajú návštevníkov. Podídu k nim so vztýčenými ušami, hľadia otvorenými zvedavými očami, otvoria nozdry a zhlboka nasávajú vzduch, aby posúdili ľudský pach. „Ak nezutekajú, je to prvý prejav dôvery,“ podotýka Alojz Lah. Lipicany milujú deti a deti lipicany. Hladkanie sa páči deťom aj mladým koňom, pre jedných aj druhých je to hra.
Lipicany fascinujú malých aj veľkých svojou krásou. Ich hlava je hrdá, ušľachtilá a bystrá. Nohy svalnaté, chôdza graciózna, ako sa patrí na veľkú dámu od cisárskeho dvora, telo plné ohnivého temperamentu, hravosti, živosti. Kde sa vlastne vzal tento kôň, za ktorým do Lipice najmä Nemci, Rakúšania a Taliani neváhajú merať stovky kilometrov?
Čierne žriebä s bielou hviezdou
„Lipican určite nevyskočil z baroka, akoby sa zdalo poniektorým stúpencom španielskej dvornej jazdeckej školy. Lipican sa vynoril z tunela dlhej histórie spolužitia človeka a koňa. Kde je začiatok a kde koniec?“ pýta sa slovinský novinár a spisovateľ Željko Kozinc.
„Začiatok určite nebol v Lipici, museli by sme ho hľadať niekde u Chetitov, neskôr u starých Rimanov, potom Arabov, Španielov či Rakúšanov,“ myslí si Željko Kozinc. Jeho súčasná podoba, čo je to v histórii 400 rokov, sa však celkom nepochybne viaže k Lipici, tomuto úžasnému, krásnemu kúsku Slovinska.
Prečo sa španielske kone tak výborne zžili s novým prostredím? Pretože tu našli podmienky ako v Andalúzii a Kastílsku. Tvrdá kamenistá pôda slovinského krasu nútila kone k vysokému kroku. Chtiac-nechtiac si vypestovali krásny a ladný krok.
Lipicany, nie sú, akokoľvek by sa to po viacročnej drezúre zdalo, nijaké cirkusové kone. Sú to kone žijúce voľne v čriede, užívajúce si voľnosť, ktorú, pravda, kontroluje človek. Ani párenie nie je samovoľné. Najlepšie potomstvo je výsledkom lásky, za ktorou stojí človek – na svet prichádzajú žriebätá, ktoré sú potomkami šiestich slávnych otcov, ako je napríklad Pluto, Nepolitano či predstaviteľ línie arabského koňa Siglavy.
Lipicany sú beluše, ale rodia sa čierne s malou bielou hviezdou na čele. Ako plynie čas, postupne obelievajú. Rakúšania milujú šimle, grošované kone. Príroda je však napriek všetkým ľudským snahám a predstavám o kráse občas silnejšia, a tak sa medzi belušmi mihne aj vraník a hnedák.
Najlepšie lipicany – tie s najväčšou inteligenciou, silou, výbušnosťou – končia v jazdiarni alebo ich zapriahajú do koča. Zajazdiť si na nich však môže aj obyčajný smrteľník. V Lipici si totiž možno objednať aj týždňový jazdecký výcvik pre úplných začiatočníkov.
Aj Teran skvele cvála
Lipica je krásny tip na rodinný, ale nielen rodinný výlet. Veď sú tu aj skvelé golfové ihriská či spomínané kasíno. Inak prehliadky žrebčína sa uskutočňujú v hodinových intervaloch v lete od deviatej do šiestej. Slovinsko je pre väčšinu Slovákov zatiaľ iba prestupnou stanicou pri ceste do Chorvátska.
Keď už ste v tejto malej krajine, odbočka do Lipice sa určite oplatí. Z Ľubľany je do Lipice iba 85 kilometrov po diaľnici. Alebo sa v Lipici možno tiež zastaviť po ceste z talianskych Benátok. Bude to krásne rozptýlenie a hľadanie súvislostí v siločiare európskych dejín.
Možno si, čítajúc o Lipici, spomeniete aj na naše Topoľčianky. Tie sú priamym pokračovateľom lipicanskej tradície. A vari by sa do Lipice oplatilo ísť po zoznámení sa s Národným žrebčínom v Topoľčiankach, kde od roku 1921 chovajú pôvodné lipicanské kone. Majú tu jeden svetový unikát, aký nemá ani Lipica – trinásť lipicanov v jednom záprahu.
A porovnávajúc Topoľčianky s Lipicou ešte jedno odporúčanie – skúste si dať v Topoľčiankach modrú frankovku s divinou a v Lipici miestne červené víno Teran s pršutom. Spolu s belušmi vás obe vína na chvíľku unesú do iného sveta.
