Milí a pohostinní domáci majú s turistami aj cudzincami trpezlivosť. Azda aj preto po horskom chodníčku putuje manželský pár z Veľkej Británie a na odpočívadle popri Slovákoch desiatujú aj francúzski turisti.
Nikde inde na Slovensku nie je na turistických chodníkoch toľko drevených a železných rebríkov. Tie do Slovenského raja lákajú turistov z celého sveta. Chodníčky vedú cez úzke rokliny, ktoré sú popretkávané menšími aj väčšími vodopádmi. Ťažšie úseky preklenujú rebríky či železné stúpačky pribité o skaly.
Na prvý pohľad to možno vyzerá náročne, ale Slovenský raj je každú sezónu plný detí aj dôchodcov, ktorí zvládajú rebríky sami či s pomocou najbližších.
Vodopády za odmenu
Jedna z najťažších túr, ktorá trvá okolo sedem-osem hodín, vedie cez tiesňavu Sokolia dolina. Strmý výstup po takmer kolmých železných rebríkoch vzbudzujúcich rešpekt však stojí za námahu. Rebríky totiž vedú popri najvyššom vodopáde Slovenského raja – Závojovom, vysokom 70 metrov.
Pri zdolávaní rebríkov sa treba sústrediť – rebríky sú totiž železné a na mnohých miestach klzké od vlhkosti a machu, takže nepremokavé turistické topánky s hrubou podrážkou sú neoceniteľnou pomôckou.
Menej náročnou túrou, ktorá podľa turistických tabúľ trvá z autokempingu v Ďurkovci asi hodinu, je výstup na Tomášovský výhľad. K skalnatej terase, ktorá sa bez akéhokoľvek zábradlia vypína vysoko nad dolinou, vedie turistov úzka cestička cez les. Pri dobrom počasí je dovidieť aj na Tatry. Bralo Tomášovského výhľadu sa nachádza vo výške 667 metrov.
Zaujímavá túra vedie aj popri rieke Hornád. Na skalách sú tesne nad vodou pripevnené železné stúpačky, ktoré vyčnievajú nad potok. Ako pomôcka slúži zábradlie z reťaze prikované ku skale.
Väčšina túr v Slovenskom raji sa stretáva v turistickom stredisku Kláštorisko. Pomenované je podľa ruín kartuziánskeho kláštora z prelomu 13. a 14. storočia, v ktorom žili v úplnom tichu a samote mnísi. Každý z nich mal vlastnú, jednoducho zariadenú obytnú celu. Živili sa chovom dobytka, pestovaním zeleniny, ovocia. Kartuziáni boli aj uznávanými felčiarmi, pestovali liečivé byliny a pomáhali chorým ľuďom.
Sklamanie v jaskyni
Ani sprievodkyňa neposkytla návštevníkom príliš veľa informácií. Počas rýchlej chôdze či skôr behu po železnom chodníku v jaskyni sa zastavila asi trikrát, aby turistom povedala pár zaujímavostí. Keďže na jeden vstup sa do jaskyne dostane asi stovka ľudí, veľa turistov vzadu výklad ani nepočulo. Sklamaní museli byť aj Nemci a Poliaci, zamiešaní v dave slovenských turistov.
Jaskyňa je však sama o sebe fascinujúca. Objavil ju v roku 1870 banský inžinier Eugen Ruffinyi so spoločníkmi. Rok nato ju sprístupnili verejnosti. V roku 1887 bola prvou jaskyňou v Európe s elektrickým osvetlením. A až do roku 1946 v nej bolo povolené korčuľovanie pre verejnosť počas celého roka. V 50. rokoch minulého storočia v jej Veľkej sieni na prírodnom klzisku trénoval aj úspešný československý krasokorčuliar Karol Divín.
Priemerná teplota v jaskyni sa udrží pod hodnotou 0 °C po celý rok. Hrúbka ľadu na niektorých miestach jaskyne presahuje až 25 metrov.
****Najviac láka mučiareň****
Skvelým tipom na výlet je aj neďaleký Spišský hrad. Monumentálny hrad s rozlohou štyri hektáre je nielen najväčším slovenským hradom, ale aj najväčším hradným komplexom v celej strednej Európe. Nachádza sa na zozname chránených pamiatok UNESCO. Už z diaľky pôsobí impozantne. Ako kulisa z rozprávky alebo hororu, každému podľa chuti.
Vápencová skala, na ktorej obrovský hrad stojí, bola podľa vykopávok centrom Spiša už v kamennej dobe. Samotný hrad sa začal budovať približne v 11. storočí.
Hrad patril počas svojich bohatých dejín napríklad aj kráľovnej Alžbete Kumánskej či Janovi Jiskrovi z Brandýsa. Na hrade sa narodil aj posledný uhorský kráľ Ján Zápoľský. Keď prehral boj o uhorský trón, hrad skonfiškovali Habsburgovci. V roku 1312 chcel hrad dobyť aj Matúš Čák Trenčiansky, ale neuspel.
Poslednými vlastníkmi hradu až do roku 1945 boli Csákyovci. Tí však na hrade bývali len do konca 17. storočia, potom sa presťahovali do pohodlných kaštieľov v blízkych obciach. Na hrade ostala len vojenská posádka, ktorá ho však po požiari roku 1780 opustila. Odvtedy je z hradu zrúcanina.
Nevýhodou hradu totiž bolo, že nemal vlastnú studňu. Vodu museli poddaní denne nosiť na hrad v sudoch. Hoci jeho história je vskutku bohatá, väčšinu turistov zaujme najmä prehliadka mučiarne a informácie o stredovekej hygiene obyvateľov hradu. Toalety nepoznali, namiesto nich používali výklenky s dierou v hradných múroch, tzv. vysernice.
Hoci z hradu ostala už len zrúcanina, jeho nádvorie je stále plné turistov. Počas leta sa na hradnej lúke konajú v malom amfiteátri koncerty hudobných hviezd. Zvedavé pohľady návštevníkov priťahujú aj malé živočíchy žijúce v tráve na nádvorí hradu. Nie sú to potkany, ako si myslia mnohí turisti, ale chránené sysle pasienkové. Turistov sa boja čoraz menej.
Niektoré z desiatok turistických chodníkov v Slovenskom raji vedú k Dobšinskej ľadovej jaskyni. Hoci ľadová jaskyňa patrí k svetovým pamiatkam chráneným organizáciou UNESCO, jej prehliadka bola veľkým sklamaním. Trvala iba 30 minút a bola masová, čo by človek za vstupné 200 korún neočakával.
