Tri veľké požiare v minulom storočí malebnú dedinku takmer pochovali. A celkom určite zmenili. Z pôvodných dreveníc sa zachovali len dve, ale niekoľko ďalších ešte obyvatelia opäť postavili, niektorí však z obavy pred ďalšími požiarmi uprednostnili murované domčeky. Pôvodné drevenice boli takmer celé natreté vápnom, čo ich chránilo pred nepriaznivým počasím i škodcami. Tu niekde je základ maľovaných dreveníc. Ornamentálna výzdoba sa do súčasnej podoby dostala po roku 1921, po druhom veľkom požiari, keď sa začali drobnými prvkami zdobiť celé steny dreveníc. Ich výnimočnosť si pred tridsiatimi rokmi všimli aj pamiatkari a dolnú časť obce vyhlásili za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
Pri fotografovaní jednej z chalúp prichádza jej majiteľ. Fotografovanie mu neprekáža, nad obdivom k stavbe sa pousmeje. Nie je to len radosť, ale aj starosť. Je to zložité. Ku každému zásahu či oprave sa musia vyjadriť pamiatkari. Akurát obnovuje výzdobu, pretože začala blednúť. A ako často sa ornamenty strácajú? To závisí od počasia, dažďov. Muž z drevenice nepatrí k pôvodným obyvateľom. Tých je v Čičmanoch už veľmi málo, domy predali alebo ich zdedili vnuci a pravnuci, ktorí prídu raz za čas. „Žilo tu aj dvetisíc obyvateľov, teraz je trvalo prihlásených 186,“ hovorí starostka rázovitej horskej obce Mária Bolvanová. „Živilo ich poľnohospodárstvo, práca v lese, boli podomovými obchodníkmi a výrobcami čičmianskych papúč,“ dopĺňa. V dedine bola „papučiareň“ – podnik, v ktorom sa vo veľkom vyrábali súkenné papuče. Ľudia pracovali na dve zmeny a papuče každý deň v balíkoch posielali najmä do Sovietskeho zväzu. Rázovitou dedinou sa ročne premelie 60– až 70-tisíc turistov. Lyžiarov, ktorí chodia za lyžovačkou na svah priamo nad dedinou, alebo obdivovateľov maľovaných perníkových domčekov.
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
Aký ornament je na kroji, taký zdobí aj drevenicu
„Je nás málo. Mladí ušli za prácou, zostali sme len starí,“ rozhovorí sa momentálne najstaršia Čičmianka, 91-ročná Veronika Čechová. „Chodia sem turisti, každý deň, najviac cez víkendy. Obdivujú maľované domčeky. Veď sú pekné, gazdinky ich vyzdobili podľa toho, aké vzory mali na krojoch,“ prezradí tajomstvo ornamentov. Aj ona má doma ešte jeden kroj. „Na pamiatku, už ho nenosím,“ hovorí. Kedysi ich mala oveľa viac, na každú príležitosť. Na sviatočné chvíle s vyšívanou a farbami žiariacou záponkou, ktorá sa uviazala okolo pása ako zástera na riasenú sukňu. „Boli farebné, tie sme volali na miešano, ale bol aj kroj na červeno, na bledožlto,“ spomína svižká babička, ktorá obýva murovaný dom. Kroje na všedný deň boli zdobené skromnejšie. „Iné sa nosili do kostola, iné na nedeľné litánie, cez sviatky, na sobáš či pohreb,“ vymenuje starostka Mária Bolvanová. Teraz si ich ženy oblečú len výnimočne, na hody alebo slávnosti. Sú nádherné – vyšívané bordovou, bledožltou, oranžovou, zelenou aj modrou niťou. Sukne sa riasili v studenej vode a odev sa skladal a zošíval dohromady z viacerých častí, čo bolo veľmi náročné. Už ich však nerobia. „Muselo to byť úžasné, keď vyobliekané ženy vychádzali z maľovaných dreveníc a kráčali ulicou,“ zamyslí sa. Babka Čechová spomína, ako si dievčence a mládenci v dedine zaspievali. Stáli na moste a spievali si pre radosť. Ešte si užíva slnečné lúče. „O chvíľu je august a na jeho konci sa objavia už aj prvé mrazíky.“ V horskej dedine je chladno deväť mesiacov v roku.
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
Jeden dom pre štyri rodiny
Z okna vidí Veronika Čechová na Radenov dom, ktorý sa v Čičmanoch zachoval ako jediný poschodový drevený dom s pavlačou. Považské múzeum zo Žiliny v ňom zriadilo národopisnú expozíciu. Hneď oproti je v správe múzea aj druhá vyzdobená drevenička. Vnútri je celá vybielená vápnom. A veľmi skromne zariadená. Len najnutnejšími vecami – sekretárom, truhlicou, jedálenským stolom, stoličkami. Na stene nad oknom visí kríž, nad posteľami sú obrázky svätcov. Je názorným príkladom, že ešte na začiatku 20. storočia sa v tejto oblasti zachovala archaická forma rodiny – veľkorodina. V jednom dome, na jednom gazdovstve žili aj štyri rodiny. V domčeku sú pri vstupe dve piecky a dve izby. Jednu izbu obývali dve rodiny. V každej miestnosti sú dve postele, v jednej sa vyspala celá rodina. Turisti sa uškŕňajú, že to asi veľa súkromia nemali. Sprievodkyňa ešte doplní, že ak žena mala bábätko, tak mala nárok na samostatnú posteľ. Staršie deti chodili spať do úzkych, tmavých izieb v podkroví. Tiež do jedinej spoločnej postele. Na takú samozrejmosť ako vlastná posteľ si počkali niekoľko desaťročí.