Aby si mohli fabriky polotovary medzi sebou prepravovať, postavil aj niekoľko desiatok kilometrov železničných tratí, ktoré pretínali malokarpatské lesy. To bol pred sto rokmi, dnes z pálffyovskej železničky už nezostalo nič. Alebo takmer nič.
V okolitých dedinách sa dajú nájsť kovové ploty, vyrobené z koľajníc. Na gátri v Smoleniciach boli vozíky na drevo vyrobené z pôvodných vagónov. Vo dvoroch sem-tam vidieť aj staré podvaly a ďalšie súčasti úzkokoľajky, ktorá definitívne zanikla v roku 1964. No a kto má v lesoch otvorené oči, nájde terénne zárezy, ktorými v minulosti železnička viedla.
Kto sa vyberie navštíviť zrúcaninu kostola a kláštora sv. Kataríny v lesoch medzi Naháčom a Dechticami, natrafí na kus železničnej trate. Stojí na nej malá mašinka, za ktorou je pripojených zopár vagónov. Raz za čas do mašinky sadne Robert Ružek, naštartuje ju a s rachotom potiahne vagóny až na koniec trate. Celých dvesto metrov. „Nejde o pôvodnú pálffyovskú trať, naša železnička by ju skôr mala pripomínať mladším generáciám, ktoré si ju nemôžu pamätať. Svojpomocne sme zatiaľ postavili dvesto metrov trate, z nájdených zvyškov sme obnovili jeden osobný a tri nákladné vozne. V budúcnosti plánujeme koľajisko predĺžiť,“ vysvetľuje Robert Ružek, ktorý je jedným zo záchrancov zabudnutej trate. Ďalším je jeho otec Ivan Ružek, ktorý zatiaľ zo svojich peňazí koníčka financuje. Pomáha ešte niekoľko ďalších nadšencov, ktorí chcú pripomenúť kus histórie tohto regiónu.
Osobný vagón pripojený k dieselovej lokomotíve pochádza z pôvodnej úzkokoľajky. „Keď železničku zrušili, drezinový osobný vagón sa dostal na dvor materskej škôlky v časti Horných Orešian Majdán. Po zrušení škôlky bol pripravený na vyhodenie do šrotu. Dnes sa pri nás zastavujú starší ľudia a hovoria, že si ho pamätajú ešte z prevádzky,“ hovorí mladší z dvojice Ružekovcov.
Foto: Pavol Machovič
Partia chlapov začala klásť prvé metre koľajníc ešte pred desaťročím. Pôvodne zamýšľali postaviť len symbolických pár metrov trate, ktorá by okoloidúcim pripomínala pôvodnú pálffyovskú trať, vďaka ktorej mali ľudia z okolitých dedín v prvej polovici minulého storočia prácu. Postupne meter po metri pribúdali ďalšie koľajnice, trúfli si aj na oblúk a dokonca aj železničný most. V roku 2003 nainštalovali prvú výhybku, o rok neskôr kúpili nepojazdnú banskú lokomotívu. Tú sa im podarilo opraviť a spojazdniť až o tri roky neskôr. Dnes už uvažujú o ďalšom predĺžení trate.
„Chceli by sme sa s traťou dostať dolu k studničke, postaviť výhybňu, plánujeme vytvoriť z trate uzatvorený okruh,“ prezrádza ďalšie plány Robert Ružek. Vzápätí však dodáva, že aj keď v stavaní úzkokoľajnej trate sú už pomaly profíci, bez peňazí to len tak ľahko nepôjde. Najväčšou odmenou pre amatérskych budovateľov železnice by bola jazda parnej lokomotívy po ich súkromnej trati. „Jeden pán na Záhorí má jedinú existujúcu lokomotívu z pôvodnej trate, volala sa Republika. Je rozobratá, opravuje ju. Ak by sme mali aspoň kilometer koľají, mohli by sme ju sem priviezť a robiť jazdy,“ hovorí s nadšením. Terajšia banská dieselová mašinka je len nevyhnutnou náhradou na rozhýbanie vagónov.
V súčasnosti funkčný kus železničnej trate slúži zatiaľ na príležitostné povozenie detí alebo náhodných návštevníkov. Ružekovci uvažujú o jeho využití v cestovnom ruchu. Odmenou im je zatiaľ len dobrý pocit, že sa im darí zachraňovať aspoň kúsok z už zabudnutej minulosti.