Až keď ich do rúk vezme pán Jozef Gondek, jeho manželka Anna alebo niektorý z ich pomocníkov, v priebehu pár minút alebo hodín im zázračne zmenia vzhľad. Hladké sklo sa zbrúsi a zušľachtí a pohár ako kvet rozkvitne do nádherných tvarov.
Štyridsaťštyriročný usmievavý a zhovorčivý Jozef Gondek s o dva roky staršou manželkou Annou patria v regióne Poltára k ľuďom, ktorí sú pokračovateľmi starých tradícií výroby a spracovania skla. Tie sa datujú k roku 1836, keď pri Poltári – v Zlatne vznikli prvé zo sklárskych fabrík v regióne. Po nich vznikali ďalšie, až sa postupne Poltár a viaceré obce v okolí stali baštou sklárskej výroby na Slovensku. Po roku 1989 však postupne sklárske fabriky upadali a až na posledné výnimky zanikli. A na staré tradície nadviazalo už len niekoľko majstrov, ktorí sklo spracúvajú a tvarujú doma ako živnostníci. Ako Gondekovci.
„Ku sklu som sa dostal už za mladi. Študoval som na sklárskej učňovke v Poltári. A odvtedy sa zušľachťovaniu skla venujem denne,“ priznáva pán Gondek. Aj jeho manželka sa vyučila za sklárku a život zasvätila umeniu tvarovania priehľadnej hmoty. Sklo ich spojilo aj osudovo. Ruka v ruke sa tak zamilovali do skla, no aj do seba. Dnes obaja priznávajú, že láska ku sklu sa časom pragmaticky zmenila na spôsob, ako si zarobiť na živobytie. Sklo však aj tak zostáva akýmsi ich tretím dieťaťom. Popri dvanásťročnej dcérke Zuzke a deväťročnej Anke venujú tejto svojej „tretej dcére“ tiež veľa času svojho života.
Cesta k prívlastku nositelia starých sklárskych tradícií však nebola u Gondekovcov jednoduchá ani vydláždená. Obaja najskôr sklo obracali z ruky do ruky a menili na lákavý produkt vo fabrike. V roku 1991 nastal zlom. „Práca vo fabrike ma nenapĺňala a ja som sa doslova z hodiny na hodinu rozhodla, že odídem a zušľachťovaniu skla sa budem venovať ako živnostníčka,“ hovorí vynikajúca sklárka. Manžel ju hneď nenasledoval, vo fabrike zostal ešte niekoľko mesiacov. No potom sa k svojej polovičke pridal.
Gondekovci si požičali peniaze na rozbeh podnikania, nakúpili súčiastky a zostrojili stroje. A holú surovinu začali meniť na obrúsenú nádheru. Každý kus skla, či už ide o pohár, kalíškovinu, vázu, či dózu zušľachťujú ručne. Pomocou diamantových a elektritových kotúčov. Vyžaduje si to veľa času, chuti a najmä trpezlivosti. Ruka sa nesmie triasť, lebo chybný rez znehodnocuje výrobok. Dnes už majú šesť strojov. Gondekovci si ich sami opravujú, sami si zabezpečujú odbyt, sami si robia účtovníctvo.
„Vyhovuje nám, že sme sami sebe pánmi. Že pracujeme vtedy, keď máme chuť a čas,“ zdôrazňuje pani domu. Jej manžel Jozef podotýka, že brúsené sklo, ktoré opustí prah ich dielne, končí najmä u odberateľov na Slovensku. Len desať percent smeruje za hranice, najmä do susedných štátov.
„Robota je to prácna, no za tie roky sme sa v nej zdokonalili. Napríklad kalíštek na pálenku už stihnem obrúsiť aj za tridsať minút,“ konštatuje. Oveľa viac času, hodiny a dni, zaberú väčšie kusy. Trebárs asi štyridsať centimetrov vysoké vázy, vážiace päť i viac kíl, ktoré berú do svojich rúk pravidelne. Najviac im dala zabrať sedemdesiatdvacentimetrová váza vážiaca vyše desať kíl, ktorú vyrobili sami pre seba. A svoje deti.
Mimochodom, ich deti práca so sklom zatiaľ príliš nebaví. „Majú iné záľuby. Do tých našich ich tlačiť nebudeme. Rozhodnutie, čím sa budú v budúcnosti živiť, necháme na nich. Nech sa rozhodnú slobodne. Ako sme sa rozhodli my,“ dodáva pán Gondek.