Mandelov malý domček so štyrmi miestnosťami je dnes múzeom života človeka, ktorý pre Južnú Afriku i celý svet zosobňuje boj s apartheidom, politikou rasovej segregácie a utláčania černošskej väčšiny menšinou bielych. Bol to prvý Mandelov dom, do ktorého sa nasťahoval so svojou prvou ženou v roku 1946. Malé izby s celkovou rozlohou približne 50 štvorcových metrov sa postupne krútia ako had – vstupná hala, obývačka, kuchyňa, spálňa.
„Vrátil sa sem po prepustení z väzenia v roku 1990. Vydržal však len niekoľko dní. Zástupy ľudí z celého Soweta ho stále obliehali, a preto sa musel odsťahovať,“ vysvetľuje správca múzea, zatiaľ čo na stenách visia fotografie Mandelu, jeho rodiny, ocenenia i veľký portrét, na ktorom vyzerá ako herec Morgan Freeman.
Soweto s takmer miliónom obyvateľov slúži ako memento histórie Južnej Afriky. S Johannesburgom ho spájala jediná cesta. V prípade potreby sa dala ľahko uzavrieť a armáda dokázala s malým počtom vojakov kontrolovať obrovskú masu ľudí. Rovnako fungoval apartheid, ktorý v afrikánskom jazyku bielych potomkov Holanďanov a Európanov znamená odčlenenie. Menšina belochov ovládala krajinu s obrovskou masou černochov, farebných a Indov.
Podľa politiky apartheidu sa rozčlenili štvrte na bývanie jednotlivých skupín, oddelilo sa zdravotníctvo, školstvo i ostatné verejné služby. Od roku 1948 až do roku 1994 fungovala Južná Afrika ako zhluk rozdielnych svetov. A hoci je dnes dúhový národ tejto krajiny naoko jednotný, v skutočnosti sa historické hranice zmývajú len ťažko.
Po slobodných voľbách v roku 1994, ktoré posadili Mandelu do kresla prezidenta a jeho Africký národný kongres sa ujal vlády, sa spoločnosť začala meniť. „Chceme vybudovať spoločnosť, v ktorej všetci Juhoafričania, tak čierni ako bieli, budú môcť kráčať vzpriamení, bez strachu v srdciach, ubezpečení o neodňateľnosti ich ľudských práv – dúhový národ žijúci v mieri so sebou i so svetom,“ vyhlásil v inauguračnom prejave Mandela. Lenže sny o silnej černošskej strednej vrstve napredujú oveľa pomalšie, ako mnohí snívali.
Ekonomická politika štátu núti bielych, aby časť svojich podnikov predali čiernym. Na čelo firiem musia zasadnúť aj zástupcovia černošskej väčšiny. Inak firmy nezískajú štátne zákazky. Navyše spoločnosti musia preukázať, že rovnaké podmienky spĺňajú aj ich dodávatelia. Tento systém rýchlo vytvoril úzku skupinu veľmi bohatých černošských podnikateľov, zatiaľ čo stredná černošská vrstva rastie oveľa pomalšie.
Akokoľvek rýchlo sa černosi dostanú k peniazom a majetku najvyspelejšieho afrického štátu, hlboké brázdy po apartheide len tak ľahko nezmyjú. Ulice Soweta posiate červeným africkým prachom ťažko zabudnú na krvavé protesty. Nezmažú z nich krvavé potlačenie pochodu študentov zo 16. júna 1976. Fotografie mŕtveho 12-ročného chlapca Hectora Pietersona, ktorý patril k prvým obetiam zásahu, obleteli svet. Počet mŕtvych sa rátal v stovkách.
Soweto dnes naďalej zostáva černošskou štvrťou. V niektorých častiach s novými domami, v iných v dlhých barakoch bývajú robotníci z okolitých baní, ktorí na mesiace opúšťajú pre prácu svoje rodiny.
Dnešná generácia detí však má na svoje sny lepšie vyhliadky. Hoci je škola obohnaná ostnatým drôtom a okná hlavných budov sú zamrežované, v knižnici sú už počítače a internet funguje. Žiaci v uniformách snívajú o budúcnosti chemikov, strojárov, hotelierov a možno aj futbalistov. Sowetské derby orlandských Pirátov a tímu Kaizer Chiefs láka pravidelne desaťtisíce ľudí.
Pretože futbal je v Južnej Afrike černošský šport. Ani v športe, tak ako v živote sa ryha po apartheide tak ľahko nezmyje.