Trvalo obývaný je jedine Ko Phi Phi Don („ko“ znamená v thajčine ostrov). Tvoria ho akoby dva ostrovy spojené malou úžinou lemovanou palmami z východu na západ. Práve na tomto plochom kúsku piesočnej úžiny spájajúcej dve časti hornatého ostrova stojí väčšina obchodíkov, bungalovov i hotelíkov pre turistov. Tu pulzuje život tropického raja s bielym pieskom, priezračným morom, koralmi a žltými pruhovanými rybkami.
„Mali sme už po raňajkách a na pláži sme sa dohovorili s jedným majiteľom loďky, že sa povozíme. Ani neviem prečo, filmoval som Sarah, ako vošla do mora. Voda zasahovala asi o 18 metrov hlbšie do vnútra pevniny, zdalo sa nám to zábavné, azda to spôsobuje spln Mesiaca?“ spomína Kalle zo Švédska exkluzívne pre Pravdu na sekundy tesne pred príchodom cunami. „Miestnym mládencom v člnoch sa to však nezdalo, bolo vidieť, že sú znepokojení. Stál som po členky vo vode a odrazu som pocítil silný ťah. Prikázal som Sarah ihneď vyjsť z vody na pláž. Ale akokoľvek rýchlo sme ustupovali, voda nás stále doháňala. Myslel som, že ide o nejaké miestne záplavy a chcel som utekať na opačnú stranu úžiny. Dodnes neviem, ako poďakovať Sarah za nápad, aby sme bežali do hotela.“ Na treťom poschodí kamennej stavby, ktorá vydržala nápor, si zachránili život. Po trojmetrovej vlne z juhu dorazila o niekoľko sekúnd z opačnej strany plytkej úžiny druhá, päťmetrová „vlna smrti“. Zrazili sa niekde uprostred, zo zemského povrchu vymazali 70 % budov na piesčitej šiji, vytrhali stromy a zabili dvetisíc ľudí. Widelius s priateľkou unikli o vlások…
Život ide ďalej
Dnes na ostrove Phi Phi Don nič nenasvedčuje tomu, že cunami tu pred takmer piatimi rokmi zanechala spúšť. Áno, fotografie na stenách niektorých barov a reštaurácií, ktoré už vybledli, ukazujú, ako dobrovoľníci mnohé obľúbené podniky a hotely stavali odznova. Modro-biele značky pri chodníkoch označujú únikovú cestu pred cunami. Kadiaľ utekať nahor, na kopec… Na ostrove pulzuje život – obchodíky, stánky, vývarovne… Štíhle dlhé drevené lode parkujú zaborené nosom do piesku, ich majitelia čakajú, aby vás odviezli pozdĺž pobrežia. Na ostrove nejazdia autá ani typické trojkolky tuk-tuk.
Foto: Dávid Popovič
36-ročná Song sama varí i obsluhuje v miniatúrnej Pad Thai Restaurant turistickej dedinky Ao Ton Sai. V čiernom tričku s motívom ľudských lebiek… Stavba je jednoduchou pozliepanou kontrukciou prilepenou na vedľajšiu budovu – s hrubým zeleným igelitom namiesto strechy. Na stenách stovky poďakovaní od vďačných návštevníkov: „Najlepšie žrádielko v Ton Sai, dajte si,“ napísali Honza a Hanka z Prahy. „Málokedy vypijeme tú šťavu zo dna taniera, ale tu sme ju vypili,“ skonštatovali Henry a Yuki z japonského Kobe. „Nielen jedlo, aj samotná Song je šperk,“ nadchýnajú sa Nemci.
„Pad thai“ znamená v preklade čosi ako thajská panvica. Kuchár jedlo pripravuje priamo pred návštevníkom a sú to vlastne rezance s morskými potvorami, vajíčkom, čili omáčkou a mnohými ďalšími ingredienciami na viacero spôsobov. Song si na desiatkach obmien tohto tradičného receptu postavila živnosť. Celá jej rodina vrátane dvoch malých synov žije na pevnine v Bangkoku a ona ich vidí len raz za čas, takmer denne však telefonuje domov. „Prišla som sem až po cunami,“ konštatuje. „Strach? Nemám obavy a myslím, že ani ostatní miestni nežijú v očakávaní ďalšieho vodného pekla. Musia myslieť na to, ako vyžiť. Život ide ďalej.“
Smrteľné uhryznutie v tme
„Vládla hrozná panika, nikto ničomu nerozumel,“ vracia sa Severan Kalle Widelius k chvíľam, ktoré mali byť jeho najkrajšou dovolenkou. „Hotel sa odrazu zatriasol a z balkóna sme videli, že celá úžina je pokrytá trojmetrovou vrstvou spenenej špinavej riavy. Budovy sa rúcali, bral ich prúd, podobne aj ľudí, čo zostali dole. Vydesení domáci i cudzinci volali na svoje deti a tie plačúce hľadali rodičov. Niektorí sa našli, iní nie.“ V slzách a s trasúcimi sa rukami napísal Kalle esemesku domov z požičaného mobilu. Že sa čosi stalo, sú nažive a… nemohol si odpustiť poslednú patetickú vetu, ako všetkých miluje. Pre prípad, že by sa už do Švédska nevrátili.
Foto: Dávid Popovič
„Ďalšie hodiny vládol totálny chaos. Všade zranení, šokovaní ľudia. V budovách unikal plyn, tak sme museli nájsť iné, bezpečné miesto. Pomohol som odniesť niektorých zranených do helikoptéry, ktorá pristála blízko hotela. Najbližšia noc bola najťažšia v našom živote. Uprostred tmy, v džungli, na kopci… Ani nie 15 metrov od nás akúsi ženu smrteľne pohrýzol had… Sme Švédi, čoskoro dorazí pomoc, naši nám pošlú lietadlá, mysleli sme si naivne. Ostali sme frustrovaní. Záchranným člnom sa nám o 24 hodín podarilo dostať na najväčší thajský ostrov Phuket, kde sme si požičali peniaze od Dánov, kúpili niečo na seba a odleteli do Bangkoku. Nový rok sme strávili na letisku v malajzijskom Kuala Lumpure, vypili sme kolu a zjedli bonboniéru. Rodina nám zo Švédska pomohla zorganizovať odlet domov.“
Pláž z filmu Pláž navštevujú davy
Ostrovy Phi Phi preslávil najmä film Pláž s Leonardom Di Capriom, ktorý sa nakrúcal v roku 1999 na menšom z nich, neobývanom Ko Phi Phi Leh. Ten má štatút morského národného parku najmä pre lukratívny obchod s hniezdami morských lastovičiek, vyhľadávanou surovinou na prípravu polievok s údajne afrodiziakálnymi a liečivými účinkami. Neuveriteľne drahá delikatesa pozostávajúca z maličkých vetvičiek a vtáčích slín, pričom jej zber v skalných puklinách strmých útesov je skutočne životunebezpečným spôsobom obživy.
Romantická pláž vo filme Pláž, na ktorú skupinka mladých ľudí unikla pred civilizáciou, sa oficiálne volá Ao Maya a prenajatou loďkou alebo v rámci organizovaného výletu sa na ňu možno dostať z obývaného Ko Phi Phi Don. Vraj tichá tyrkysová voda a perfektné miesto na šnorchlovanie? V rôznych vzdialenostiach od brehu možno niekedy romantického zálivu kotví asi 70 turistických lodí a po pláži pobehujú stovky namnožených Di Capriov v plavkách. Ak chcete šnorchlovať, tak len tri metre od vlastnej lode, aby vám hlavu nerozčesla lodná skrutka nejakého konkurenčného plavidla. Japonskí turisti, ktorých nad hladinou držia žlté plávajúce vesty, pripomínajú masovku v závere veľkofilmu Titanic. Napokon úvodná odrhovačka z tohto filmu sa na lodi aj rinie z reproduktorov…
Noc „na večnosti“
„Znie to pateticky, ale vtedy, počas tej hororovej noci, sme si so Sarah sľúbili, že ak sa domov vrátime živí, zosobášime sa,“ vraví Kalle Widelius. „Svetielko uprostred tej tmy v džungli. Dnes sme svoji a máme dve nádherné deti: 2,5-ročného syna a ročnú dcéru. Vrátili sme sa na Phi Phi v rámci našich medových týždňov len 11 mesiacov po cunami, ostali sme len jednu noc. Bolo strašné hľadieť na náš ostrovný raj, ktorý sa zmenil na Ground Zero. Radi by sme tam však prišli opäť a videli ľudí i ostrov v súčasnosti.“
A ešte čosi pozitívne si vtedy so sebou doniesli po oných udalostiach na Phi Phi. Vedomie, že odteraz si treba vychutnávať každý deň. To im došlo po najdlhšej noci strávenej „na večnosti“.