Opojenie z prvej spoločnej noci a pádu nenávideného múru sú preč. Slzy radosti zhorkli, Wessis – západniari už nebozkávajú východniarov Ossis. Už po pätnástich rokoch manželstva mali Západ a Východ oddelené postele.
Práve vtedy si žurnalistka Angela Elisová z Lipska a jej kolega Michael Jürgs z Hamburgu povedali, že je správny čas na úprimné vyrovnanie medzi bratmi a sestrami. Po prečítaní knihy Typisch Ossi, typisch Wessi (Typický východniar, typický západniar) vidí človek Berlín inými očami. Najmä ak nie je Nemec, zabáva sa na nemilosrdnej irónii ostrieľanej televíznej moderátorky brániacej pozície divokého Východu. A vzápätí sa smeje spolu s bývalým šéfredaktorom Sternu, zastupujúcim mierny Západ.
Pretože ostrovtipní novinári druhej strane nič nedarujú. Nezaslúžili ste si nás, píše Jürgs v mene západniarov. Wessis totiž samých seba považujú za otvorených svetu, flexibilných, odvážnych. Ossis sa im zdajú byť leniví, bez ambícií. Elisová kontruje: to vy ste si nás nezaslúžili. My Ossis sme láskaví, životaschopní, vášniví. Vy západniari ste arogantní, povrchní a vypočítaví. Ste nenásytní, vyčíta Jürgs východniarom. Vy nás máte dosť, ponosujú sa na oplátku Ossis. Veď nemáte vkus, páchnete provinciou, smeje sa Hamburčan. Vy ste zasa horenosi, radšej budeme hrdinami práce než hrdinami bez práce, vracia úder Elisová.
Tí druhí
Zdá sa, že Nemci sa preberajú z opojenia tzv. nemeckej jesene. A už dlhšie sa cítia ako po opici. Bolesti hlavy, sklamanie. Už dvadsať rokov žijú jedni aj druhí Nemci v spoločnom štáte, no postupne zisťujú, že toho nemajú veľa spoločného. Cítia sa ako vo vynútenom manželstve. Ale rozviesť to, čo kedysi spojil Helmut Kohl, nie je – na rozdiel od civilného života – jednoduché.
Keď 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr, Západ to zaskočilo. Múr sa otvoril. Len tak, cez noc. Trabanty, ktoré dovtedy brázdili hrboľaté cesty východného Berlína, zrazu trúbiac a páchnuc vtrhli do západného Berlína. A ďalší Ossis práve zaplavili štátnu hranicu a s kosákmi a kladivami vlastnej ľudovej produkcie zaútočili na múr – vraj antifašistickú bariéru.
Po rokoch obaja nemeckí novinári priznávajú, že s priblížením Východu a Západu už nikto nepočítal. Wessis ani vo sne nenapadlo, že v jednu novembrovú noc sa môže stať čosi, čo neiniciovali oni, ale tí druhí Nemci. Pre Ossis to boli najkrajšie hodiny nemeckej jednoty, keď spolu so svojimi bratmi a sestrami pili v objatí sekt.
Dnes jedných aj druhých najviac spája typicky nemecká vlastnosť – bedákanie, že všetko malo byť inak. Prečo Wessis majú platiť príspevky solidarity na lenivých Ossis? A prečo sa Ossis stále majú cítiť ako občania druhej triedy?
Múr ako suvenír
Prechádzajúc sa po Berlíne si našinec neveriaco pretiera oči. Sivé socialistické paneláky celkom samozrejme obklopujú gotický kostol z 13. storočia. Kúsok odtiaľ, na Alexandrovom námestí, čnie do výšky neprehliadnuteľná televízna veža. Návštevník má neprestajne nutkanie hádať, či sa nachádza v bývalom východnom alebo západnom Berlíne. Pomôckou je Ampelman, typicky východonemecký panáčik na semafore. Ak človek zbadá mužíčka v staromódnom klobúku, môže si byť istý: je na území bývalej NDR.
Dnes aj tu vládne kapitalizmus. Speňažiť sa dá všetko. Ampelman má svoju galériu – zdobí tričká, zapaľovače, kuchynské utierky, ale aj dizajnérske tašky. V Múzeu múru pri bývalom hraničnom priechode Checkpoint Charlie turistom nevyrazia dych len neuveriteľné príbehy tých, čo sa z nenávideného socializmu snažili utiecť na Západ. Rafinovane – pomocou kajaku, rogala či v kufri trabanta. Niektorým sa odvaha vyplatila, iným nie. Za pár eur v múzeu zvedavcovi predajú aj kus múru vo vrecúšku. Samozrejme, s certifikátom pravosti. A Čechom sa tiež podaril husársky kúsok – neďaleko legendárneho checkpointu si otvorili svoj Czechpoint – české kultúrne centrum.
Asi treba kráčať s dobou. V Berlíne hoci aj po čiare, kde kedysi stál Múr. Zostali z neho už len pomaľované fragmenty, ale mestom sa tiahne dlhý, v chodníku načerveno vytehličkovaný pás. Medené tabuľky v ňom ticho pripomínajú: Berliner Mauer 1961 – 1989.