„Musíme nechať v jeho útrobách dažďovú vodu, aby tlačila zvnútra na steny mlyna a robila tak protitlak. Z druhej strany totiž v zime zvonku tlačia kryhy a môže to prasknúť. Na jar vodu zase vyťaháme,“ opisoval záchranca mlyna Ivan Šáli. Pre korčuliarov, ktorí sa v zimných mesiacoch krútia popri národnej kultúrnej pamiatke, je to síce krásny pohľad, no správcom z riečneho ľadu mrzne úsmev.
Pekne je tam však aj teraz na sklonku jesene. Pri ceste od Nových Zámkov to treba hneď na začiatku Kolárova stočiť vpravo a ísť niekoľko sto metrov po hrádzi. K mlynu vedie drevená lávka, ktorá je zrejme najdlhším dreveným riečnym mostom v strednej Európe. Od októbra do konca apríla je múzeum otvorené kratšie, od obedňajších hodín do večera. Dá sa však vopred zatelefonovať a dohodnúť si prehliadku aj mimo otváracích hodín.
Dielo, ktoré je dnes raritou, bolo kedysi bežné na riekach pri každej väčšej obci. V Kolárove fungovali mlyny ešte na začiatku 20. storočia, keď ich tu kotvilo asi sedem. Posledný slovenský plávajúci mlyn dokonal v 70. rokoch minulého storočia v neďalekej obci Zemné. „Starý Pišta báči sa oň už nedokázal starať, mlyn chátral. Niekoľko súčiastok, ktoré ešte nestihli pobrať obyvatelia z blízkej rómskej osady, dnes vystavujú v múzeu v Martine,“ dodal Šáli.
Plávajúci mlyn je podľa neho tým najdokonalejším mlynom, aký človek kedy vymyslel. Dokáže totiž efektívne využívať silu rieky. Pláva na vode, takže sa dokáže prispôsobovať kolísajúcej hladine na rozdiel od klasických kolových mlynov. Odstaví ho jedine vyschnuté koryto. Alebo veľká loď či vojna.
Podľa Šáliho dostávali tieto mlyny v minulosti jednu facku za druhou. Prvá bola v časoch Márie Terézie, keď sa začali vo väčšom splavovať rieky. Plávajúce mlyny zavadzali veľkým lodiam a dedinčania museli stavať kolové. Druhá rana prišla počas druhej svetovej vojny. Mlynári, ktorí nestihli pred ustupujúcimi Nemcami pritiahnuť na breh svoje kolesá, narazili neskôr na riečne míny. „Do tretice to bolo po roku 1948, keď sa výrazne obmedzilo súkromné vlastníctvo a takéto mlyny sa prestávali používať,“ dodal Šáli.
Mlynári vždy pred zimou vytiahli svoje lode na breh. Urobili údržbu, niečo opravili a čakali zas do jari, keď sa spustil sneh. Loď vyzerá byť obrovská, no je to vraj ľahké plavidlo, ktorému robila dobre živá rieka. Už len stačilo hodiť ku dnu veľkú kotvu, aby koleso neodvlieklo mlyn preč.
Kolárovský mlyn je funkčná replika. Postavili ho podľa dvojmetrovej makety, ktorú našli na dvore bývalého pomocníka mlynára v Radvani nad Dunajom. Komárňanské lodenice repliku dokončili v roku 1982 za vyše štyri milióny korún. Mlyn však v Komárne chátral a tak ho ochranári s pomocou remorkéra dotiahli do Kolárova.