Jednoduché domčeky z konárov oblepených hlinou sú roztrúsené pomedzi banánovníky a kávovníky, ľudia popíjajú doma vyrobené pivo z kukurice. Nijaká elektrina, svieti sa petrolejovými lampami. Chvíľu máte pocit, že takto musí vyzerať koniec sveta. Ale potom natrafíte na kokakolu.
Uprostred dediny je dokonca kino. Teda, presnejšie šopka s televízorom a nízkymi lavičkami, kde hľadá rozptýlenie miestna mládež. Šou beží vďaka vrčiacemu naftovému generátoru a hitom sú nigérijské telenovely. Práve sa odvíja príbeh o pedofilnom politikovi a jeho osobnom šoférovi. Ten sa vyspí so ženou svojho brata a neskôr aj s politikovou dcérou i ženou. Politik sa potom vyspí, s kým sa dá. Na konci prichádza katarzia, všetci si odpustia a policajt sa tvári, že politik vlastne nie je pedofil a spokojne odchádza.
Krajina kávy, v ktorej sa káva nepije
O chvíľu neskôr sa v krčme pri drinku mladík v sukni sprisahanecky ponúka, že predvedie praženie kávy. Volá sa Július a na druhý deň celú akciu naozaj pripraví. Rozloží ohník a do hliníkového hrnca nasype kávové zrnká. Keď sú upražené, rozdrví ich v drevenom mažiari. Asi to neznie vábne. Ale káva mi nikdy nevoňala tak kávovo. A chutila výborne.
V oblasti vodopádov Sipi sa pestuje veľa kávy, ale ľudia ju tu takmer vôbec nepijú. Roľníci predajú úrodu za pár drobných do výkupne, káva potom cestuje do Európy, kde ju upražia, zomelú, zabalia a časť pošlú späť. Samozrejme, je už omnoho drahšia. Bizarný kolobeh, na ktorom zarábajú všetci okrem pestovateľov.
Na ugandskom vidieku sa žije pomaly, jednoducho a podľa tradícií. Riadi sa nimi aj uzatváranie manželstva – muž si svoju nevestu kupuje. „Žena zvyčajne stojí dve kravy a dve kozy. Teraz si ju už muž môže vykúpiť aj za peniaze,“ vysvetľuje Djuma. „Stáva sa, že ak je muž chudobný, so svojou nevestou ujde. Skrývajú sa, kým nenašetrí.“
Mzungu, daj mi päťsto šilingov
V Kampale, hlavnom meste krajiny, sa žije inak, voľnejšie. Tridsiatnička Angela rozpráva o tom, ako sa zaľúbila do jedného Brita. „Pár rokov tu pracoval, bol milý. Mali sme spolu dieťa, ale potom sa rozhodol vrátiť domov. Stále mi však prispieva na výchovu,“ vysvetľuje. Angela vedie malý obchodík a pred barom parkuje jej štýlový džíp. Na miestne pomery si žije veľmi slušne. Úsmevy Barbary a Ashanti, jej dvoch mladších kamarátok sediacich pri stole, sú už zrozumiteľnejšie. Pletky s belochmi sú tu považované za výnosný biznis.
Ale platí to všeobecne. Mzungu, čo v svahilčine znamená beloch, je automaticky považovaný za boháča a zároveň za potenciálny zdroj zárobku.
Majú to v krvi už malé deti. Keď ich odfotíte, vypočujete si jednu z prvých viet, ktoré sa naučili po anglicky – daj mi päťsto šilingov.
Divočina na boda-boda
Boh nás ochraňuj. Tento nápis býva často nalepený na zadnom skle minibusov, ktoré sú najbežnejším dopravným prostriedkom. Stačí si otvoriť noviny a pochopíte dôvod. Takmer každý deň sa dočítate o tragických nehodách. A keď nasadnete, ani sa nečudujete. Šoféri jazdia divoko a predbiehajú zásadne pod vrcholom kopca, keď majú najmenší výhľad.
Napriek zdanlivému chaosu pri cestovaní po Afrike spoľahlivo platí niekoľko pravidiel. Nesadajte si do prázdneho minibusu – neodíde, kým sa nenaplní do posledného miesta. Nedúfajte, že si zdriemnete – na rozbitých cestách oko nezažmúrite. Cestovné poriadky nehľadajte – nijaké nie sú. Vždy nájdete spôsob, ako sa dostať tam, kam potrebujete – hoci si cestu odtrpíte na vlečke dodávky, sediac na vreci s fazuľou alebo strapci banánov.
Jedným z najpôsobivejších dopravných zážitkov je cestovanie po Kampale na boda-boda, čo sú motorky slúžiace ako taxíky. V prehustenej premávke jedenapolmiliónového mesta sú praktické a rýchle. Bláznivé preplietanie sa pomedzi autá, chodcov, obrubníky a stovky ďalších boda-boda je navyše poriadna divočina. Len pozor na kolená.
Z kuchára sa stal krvavý diktátor
Uganda, bývalá britská kolónia, sa dodnes spamätáva z turbulentnej minulosti, najmä z vlády diktátora Idiho Amina (1971 – 1979) a neskoršej občianskej vojny na severe krajiny.
Jeho excelencia, doživotný prezident, poľný maršal, dobyvateľ britského impéria. To je len časť titulov, ktorými sa Amin ovenčil. Z pomocného armádneho kuchára sa vypracoval až na hlavného veliteľa ozbrojených síl. Bol ugandským šampiónom v boxe, šlo mu plávanie, ragby, ale aj pašovanie slonoviny a zlata. K moci sa dostal po vojenskom prevrate, z charizmatického vodcu sa však čoskoro stal diktátor, ktorý dával vraždiť politických súperov i nápadníkov žien, o ktoré mal záujem. Podľa odhadov poslal na smrť 300-tisíc ľudí. Ich telá zvyčajne hádzali do Viktóriinho jazera a potom upchávali vodnú elektráreň pri Owenových vodopádoch.
Aminovi zlomila väz vojna proti Tanzánii, ktorú vyprovokoval. Ušiel do Líbye a neskôr do Saudskej Arábie, kde pred šiestimi rokmi v pokoji zomrel. Najmenej šesťkrát sa oženil a mal asi štyridsať detí. Mimochodom, pred tromi rokmi ho vo filme Posledný škótsky kráľ stvárnil americký herec Forest Whitaker a za svoju rolu získal Oscara.
Zachrániť Afriku? Nemožné
Okrem cementu, mydla a kokakoly sa toho v Ugande veľa nevyrába. A rozvojová pomoc zo Západu často končí vo vreckách úradníkov. „Len v Kampale žije päťsto milionárov. Samozrejme, mám na mysli americké doláre. Sú to peniaze z rozvojovej pomoci. A Západu to vyhovuje. Za svoje peniaze majú kopu výhod – napríklad nerastné suroviny za veľmi rozumné ceny. Veľké kozmetické firmy tu majú laboratóriá a môžu si robiť, čo chcú. Kým Američanovi by museli zaplatiť za rôzne pokusy 150 dolárov na hodinu, Uganďanovi dajú päť za deň,“ hovorí päťdesiatnik Johan z Holandska.
Sám pracoval dvadsať rokov v rôznych humanitárnych misiách, potom si v súostroví Ssese na Viktóriinom jazere kúpil malý kemping. „Chcel som zachrániť Afriku, ale prišiel som na to, že to nie je možné. Afrika sa musí zachrániť sama a ja si ju aspoň užívam.“