Pre turistov je to úžasná atrakcia. V Indii bežný obraz.
India naozaj často pôsobí, akoby jej kraľovali zvieratá. Nielenže tu človek takmer všade stretne posvätné kravy, ktoré sa pokojne postavia do stredu cesty a on ich musí obchádzať. Nájde tu tiež stavby ako hinduistický krysí či opičí chrám alebo džinistickú vtáčiu nemocnicu.
Ale krysie chrámy, ktoré sú skutočne zasvätené týmto zvieratkám, nielenže neznejú nijak príťažlivo. Ich názov je skôr trochu odpudzujúci. Na Stredoeurópanov, ktorí poznajú opice iba zo zoologickej záhrady, pôsobia oveľa lákavejšie opičie chrámy. Na Indickom subkontinente je takýchto svätýň hneď niekoľko. Jedna sa nachádza pri rádžastánskom meste Džaipúr.
Niekoľko kilometrov z mesta prekonávame prenajatým autom. Prvý raz v živote si užívame luxus vlastného šoféra. Ale to, čo by sme v Európe považovali za zbytočný prepych, je v Indii nevyhnutnosť. Snaha Európanov zvyknutých na pravidlá cestnej premávky šoférovať v Indii by sa takmer určite rovnala samovražde alebo aspoň rýchlej strate nervov. Jazdí sa tu bez akýchkoľvek pravidiel, na cestách sa miešajú kravy, ťavy, slony, bicykle, rikše, motorikše, autá, autobusy, motorky, nákladiaky… a vyhráva ten, kto trúbi silnejšie.
Keď sa nášho šoféra pýtame, ako to zvláda, pozerá na nás začudovane. Nejde predsa o nič zvláštne. Bežný deň v bežnej dopravnej situácii.
Od vstupu do opičieho chrámu kráčame k hlavným chrámovým budovám. Opice pobehujú všade okolo. Zo začiatku sú plaché, keď si však na človeka zvyknú, prídu aj bližšie a pokojne ho chytia za ruku alebo skúmajú, čo to trčí z vreciek a batohov. Stačí chvíľa nepozornosti a fotoaparát, kamera či rôzne drobnosti zmenia majiteľa.
Tentoraz sa opiciam podarilo ukoristiť iba papierové vreckovky. Potom ich opica zlodejka zvedavo ochutnáva. Ale takáto banálna strata v Indii mrzí o to viac, o čo menej často sa tu na záchodoch nachádza toaletný papier. Prevažná väčšina Indov ho jednoducho nepoužíva. A tak zohnať kotúčik papiera či balíček papierových vreckoviek je v inak mimoriadne lacnej krajine o to drahšie.
Chrámové budovy stoja na konci strmého údolia. Z troch strán sú obklopené vysokými skalami. Mních, ktorý čakal pri vchode, robí samozvaného sprievodcu a vedie nás do jednotlivých budov.
„Pred vstupom do chrámu sa musíte vyzuť,“ hovorí známe indické pravidlo. Na rozdiel od iných navštívených chrámov tu si pre opice odmietame nechať topánky pred vchodom. Pri návrate by tu už nemuseli byť, tak končia v ruksakoch. Sprievodca nám to ochotne prepáči a vchádza dovnútra chrámových budov. „Vezmem vás do svätyne opičieho boha Shri Hanumana,“ hovorí, zatiaľ čo úzkymi spletitými uličkami kráčame do vnútornej časti chrámovej budovy.
Na jednom z nádvorí sedí v kláštornej škole zo desať násťročných mníchov. Pod vedením učiteľa sa zasväcujú do hinduistických obradov. Cudzincov si zvedavo obzerajú, ale niet kedy sa pri nich zastaviť. Sprievodca človeka ženie ďalej.
Foto: Zuzana Seberíniová
Nakoniec prichádzame do malej kobky s oltárom pre opičieho boha Shri Hanumana. Sprevádzajúci mních nás usadí, odmrmle zopár modlitieb, dá nám požehnanie, z ktorého nabiehajú zimomriavky, a nakoniec si od každého vypýta dvesto rupií ako obetu opičiemu bohu.
Aj keď sú to v prepočte asi tri eurá, za obetou tušíme typickú indickú snahu ošklbať turistov a ostro protestujeme. Nakoniec sprievodcovi napriek jeho nahnevanému výrazu dávame len zlomok z požadovanej sumy. A zrejme správne tušíme, že sme boli ešte mimoriadne štedrí. Mních nás ochotne sprevádza ďalej.
Pomedzi chrámové budovy pokračujeme k chrámu boha slnka. Pôvodne mu bol zasvätený celý komplex. Ale ešte pred hlavnou svätyňou nás mních zavedie k odľahlejšej budove s malou jaskynkou. „V tejto jaskyni žil mudrc Galav. Nevyšiel osemnásť rokov. Za ten čas nejedol, pil len mlieko a celý čas sa modlil opakovaním hlások ram-ram-ram,“ objasňuje históriu. A nabáda nás, aby sme ho cez ani nie polmetrový otvor kolenačky nasledovali do jaskyne.
Osemnásť rokov mudrca Galava prežitých na mlieku človeka neprekvapí. Indické podoby askézy a cesty k svätosti majú z pohľadu Európanov zvláštne podoby. Často sú ťažko pochopiteľné, a tak je najlepšou voľbou tunajšiu kultúru prosto s rešpektom prijať.
Naveľa sa dostávame k hlavnému chrámu. Nádhernej stavbe zasadenej medzi strmými bralami dominuje niekoľko posvätných bazénov. Veriacim slúžia na očistné kúpele. Kto sa ponorí do miestnej vody, zmyje vraj zo seba všetky pozemské hriechy. Ale v čase našej návštevy sa tu namiesto veriacich veselo čvachtali opice. Nad hygienou a čistotou vody radšej ani nerozmýšľať…
Atmosféru dotvára aj niekoľko krotiteľov hadov. Najviac zaujme mladá žena s batoľaťom v lone a s kobrou v rukách. Pre jej dieťa je had najbežnejšou hračkou. Ale keď si asi ročné dieťa dá telo plaza do úst namiesto cumlíka, na cudzincov to pôsobí hrôzostrašne. Jeho matka sa však nad zhrozeným výrazom len smeje. A dokazuje nám, že had je nielen pracovným nástrojom, ktorým sa snažia zarobiť si na skromné živobytie, ale aj domácim miláčikom.
Po niekoľkých hodinách v chrámovom komplexe sa od hlavnej svätyne poberáme naspäť k autu. Idú s nami aj zvedavé opice a… mních, ktorý si napriek predchádzajúcemu príspevku u opičieho boha nezabudne za dobrovoľné služby ešte raz poriadne zapýtať.
Poberáme sa ďalej. A návrh šoféra navštíviť aj krysí chrám kategoricky odmietame. Zhodujeme sa, že všetky indické zážitky nepotrebujeme.
