Návštevník chvíľu pátra, odkiaľ zvuk píšťalky vychádza, keď za sebou zbadá mladého beduína, nesúceho sa na somárikovi. Hraním si spríjemňuje cestu domov. Salim, tak sa ten mladý beduín volá, po chvíli ako správny džentlmen ponúkne hosťom svojho somárika. Po dvadsiatich minútach spoločnej cesty pozýva párik návštevníkov na beduínsku večeru. Nie je to však pozvanie na organizovanú atrakciu, ale kamarátska ponuka stráviť spoločne bežný beduínsky večer.
Beduínove e-maily
Salim sa o pol hodiny neskôr opäť vracia. Mladý potomok dávnych nomádov púšte, žijúci v neďalekej beduínskej dedine, ktorý však často prespáva v kamenných jaskyniach Petry, si potreboval odbehnúť do mesta na internet a skontrolovať e-maily. Táto informácia ani veľmi neprekvapuje: predstavovať si v súčasnosti život beduínov romanticky alebo idylicky, ďaleko od výdobytkov súčasnosti, by bolo asi rovnaké, ako idealizovať si život slovenských pastierov.
Život súčasných beduínov nemá nič spoločného s idylou ani romantikou. Potvrdzuje to aj ich osada. Nevzhľadné murované domy narýchlo postavili v osemdesiatych rokoch, no aj tak zostali doteraz z veľkej časti nedokončené. Beduíni predtým, rovnako ako po stáročia ich predkovia, žili priamo v starovekej Petre. Turistov však pribúdalo a Petra ako ich vyhľadávaný cieľ v Jordánsku naberala na cene. Beduíni žijúci v skalnom meste prekážali, ich situácia sa stávala neúnosnou.
„Kráľ Husajn nás bol osobne trikrát poprosiť, aby sme sa z Petry vysťahovali,“ vysvetľuje Salim situáciu spred troch desiatok rokov. „Na tretíkrát sme súhlasili, lebo sme mali kráľa radi,“ hovorí úprimne o mimoriadne obľúbenom vládcovi Jordánska, ktorého svet považoval za jedného z najväčších mierotvorcov na Blízkom východe. „Starší ľudia sa však nikdy nezmierili s tým, že museli odísť, a tak dvadsaťpäť rodín ostalo bývať v Petre. Aj ja najradšej spávam tam,“ vysvetľuje Salim, ktorý osadou vedie návštevníkov do vlastného domu.
Aj napriek tomu, že najradšej spáva v starovekom meste, je na svoje bývanie hrdý. „Od rodičov som sa odsťahoval už pred tromi rokmi,“ hovorí 26-ročný mladík, kým hostí vedie do malej neútulnej miestnosti s ošarpanými stenami, oblepenými fotografiami a výstrižkami z novín. Jediné vybavenie tvoria tri na zemi položené matrace a skrinka, na ktorej tróni staručký televízor. Salimovi strohosť a neútulnosť miesta zjavne neprekáža a s hrdosťou ukazuje fotografie na stene. Následne nových známych usádza a púšťa videoklipy s arabským hip-hopom, na ktoré chvíľami až fascinovane pozerá.
Foto: Zuzana Seberíniová
Čo súčasní beduíni zdedili po svojich predkoch, je, že čas v ich živote nehrá takmer žiadnu úlohu. V Salimovom dome si teda návšteva posedí dobrú hodinu, kým sa dočká jeho kamarátov. Až keď dorazia, sú všetci pripravení vyraziť do púšte.
Večera v púšti
Asi polhodinová cesta kamenistou púšťou zavedie skupinku na kopec neďaleko dediny. Pre domácich je len jedným zo stoviek obľúbených miest na večeru pod holým nebom. Salim s neuveriteľnou šikovnosťou zapaľuje oheň, kým jeho dvaja kamaráti bleskovo chystajú jedlo. Od hostí pomoc odmietajú – majú si len vychutnávať čaro nočnej púšte.
Netrvá dlho a pahreba na pečenie je hotová. O chvíľu dokončujú mladí beduíni aj jedlo, sadajú si okolo ohňa a spúšťajú smutné, ťahavé beduínske pesničky, ktorých obsah vzápätí prekladajú. Čarovný večer dopĺňa nádherná hviezdna obloha a vynikajúce, na ohni pečené jedlo. Dojem trochu kazí len fľaša vodky, ktorú by v moslimskej krajine málokto čakal. Keď sa návštevník opatrne opýta na vzťah k alkoholu, ktorý moslimom ich náboženstvo prísne zakazuje, dostáva jednoznačnú odpoveď: „Ani všetci kresťania nechodia do kostola,“ usmievajú sa mladí potomkovia nomádov.
Oheň pomaly dohára, večer sa chýli ku koncu a je čas na spiatočnú cestu do beduínskej dediny. Skupinka sa rozdelí, hostia sa vracajú do mesta, beduíni idú do Petry. Rozhodli sa spať pod holým nebom. Návštevníci im v duchu trochu závidia slobodu a nádherné miesto, kde žijú.
Pohoda v práci
Druhý deň znamená návrat do starobylého kamenného nabatejského mesta a medzi úžasné prírodné scenérie, ktoré skvele dopĺňajú stavby vytesané v červenom pieskovci. Tvorba nabatejských stavieb, ktorých je tu viac ako osemsto, sa začala už v šiestom storočí pred Kristom. Ku kráse Petry neskôr prispeli aj Rimania, ktorí pôvodné tesané nabatejské stavby doplnili typicky rímskou kolonádou a niekoľkými chrámami.
Salima s jeho rodinou stretávajú návštevníci na ceste v skalnej rokline smerujúcej k jednej z hlavných atrakcií Petry – ku skalnému kláštoru. Salim si tentoraz zarába hrou na píšťalke, jeho rodina predáva turistom suveníry. Usadia nás vo svojom stánku, ktorý majú v tomto nádhernom prostredí provizórne postavený, a nalievajú nám na ohni varený sladký čierny čaj. Okrem turistov sa tu nikto nikam neponáhľa, s obchodom sa beduíni príliš netrápia, a tak tu vládne jednoznačná nefalšovaná pohoda, akú v žiadnej inej práci azda ani nemožno nájsť.
O niekoľko hodín prichádza čas rozlúčky. Vymieňajú sa e-mailové adresy s prísľubom, že im hostia pošlú spoločné fotografie. Hostia sa poberajú ďalej po Jordánsku, beduíni budú svoj sladký čierny čaj vo svojom stánku piť rovnako aj nasledujúci deň, nasledujúci týždeň, nasledujúci mesiac… Každý deň však len dovtedy, kým zarobia na to, čo práve potrebujú. Nijaký pevný pracovný čas, nijaké veľké nároky na život, nijaké účty, nijaký stres… Len nádherné prostredie a pohoda v živote. Svojím spôsobom sa od nich možno veľa naučiť.
