Tlačia sa v radoch pred Starým židovským cintorínom. A spomedzi dvanásťtisíc hrobov ich zaujíma najmä jeden. Ten, v ktorom je pochovaný „otec“ Golema, rabín Löw, prezývaný aj Maharal z Prahy. Bol to slávny hebrejský učenec, autor biblických textov aj komentárov k svätej knihe Tóre. Viac ho však preslávili legendy, ktorými je opradený jeho život.
Rabín bol totiž známy nielen pre znalosť Biblie, ale aj kabaly, židovskej mystiky, hvezdárstva, numerológie, mechaniky či fyziky. A veľkým ctiteľom alchýmie a astrológie bol aj cisár Rudolf II., ktorý panoval v polovici 16. storočia. Keďže rabínovi nemálo ľudí prisudzovalo nadprirodzené sily, pozval si ho panovník k sebe na Pražský hrad. Podľa povestí potom zázračný rabín priamo pred jeho očami na požiadanie oživil izraelitských praotcov Abraháma, Izáka, Jakuba a jeho synov. Zastavil dokonca strop, ktorý sa pri prednášaní čarovných formuliek pohol.
Vďaka tomu cisár vydal nariadenie, že Židov neslobodno beztrestne napádať. Lenže vtedajšia spoločnosť nebola k Židom milostivá. A rabín premýšľal, ako svoju komunitu ochrániť. Rozhodol sa stvoriť Golema.
Slovo Golem však nie je meno osoby. Objavuje sa už v Starom zákone. A učenci hovoria, že označuje prvého človeka Adama stvoreného z hliny – ešte predtým, ako mu Boh dal dušu. Pražský hlinený muž sa podobal na človeka, akurát bol nemý. Rabín ho obliekol do šiat sluhu. Pomáhal mu pri prácach v synagóge a v noci sa prechádzal ulicami židovského geta a strážil jeho obyvateľov pred vpádmi kresťanov. Keď sa diala nejaká krivda, zakročil.
Cez sviatky mu rabín zavesil na krk jeleniu kožu a on sa stal neviditeľným. Načúval, kde kto strojil úklady proti židovskému ľudu. Lenže raz sa Golem „odtrhol“ z reťaze. Čoskoro nato ho rabín uspal, vybral mu z tela zázračnú formulku a Golem prestal dýchať. Zmenil sa na hlinu. A tá zostala na povale Staronovej synagógy.
Ľudia stále veria v silu rabína Löwa. Prichádzajú k jeho hrobu, kladú doň papieriky so želaniami a veria, že ich želania sa dostanú prinajmenšom k rabínovi, ak už nie k Hospodinovi. Je tradíciou klásť želania aj do Múra nárekov v Jeruzaleme. A zo Starého židovského cintorína sa podobne stala turistická atrakcia.
Každého návštevníka akoby zaujímal iba legendárny rabín. Cintorín má však osobitú atmosféru. Pochovávalo sa na ňom od polovice 15. storočia do konca 18. storočia. Medzi starými náhrobnými kameňmi v rôznorodých architektonických štýloch rastie tráva, kvety aj stromy. Človek sa prenesie do inej doby. Podľa židovských zákonov nesmú ľudia jednotlivé hroby rušiť, hýbať nimi či ich premiestňovať. A tak nedostatok miesta na cintoríne spôsobil, že na niektorých miestach je až dvanásť vrstiev hrobov nad sebou.
Najstaršie náhrobné kamene sú jednoduché pieskovcové dosky, neskoršie – z čias renesancie – sú už zdobené ornamentmi. Na barokových náhrobkoch možno nájsť vyobrazenia zvierat, profesií či príslušnosti k jednému z dvanástich biblických kmeňov. Ak je napríklad na náhrobku žehnajúca ruka, patril mŕtvy ku kňazskému rodu Kohenovcov. Na niektorých hroboch sú namiesto kvetov roztrúsené kamienky a pod nimi aj kúsky papierikov so želaniami. Tí, čo ich tam dali, veria, že mŕtvy sa u Najvyššieho prihovorí za ich želanie.
Hneď pri historickom cintoríne, ktorý dýcha tajomnom, je vchod do Pinkasovej synagógy. Stavbu dal v polovici 16. storočia postaviť Aharon Horowitz ako súkromnú rodinnú modlitebňu. Neskôr sa z nej stala verejná synagóga. A po druhej svetovej vojne sa premenila na pamätník obetiam holokaustu.
Neoficiálne sa volá aj Synagóga mien. Pretože steny celej synagógy sú pokryté ručne napísanými menami českých Židov, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch, transportoch či na pochodoch smrti a nikdy neboli pochovaní. Svoj posledný odpočinok tu našlo presne 77 297 ľudí. Po bokoch schránky na Tóru sú napísané mená niektorých get a koncentrákov, do ktorých odvliekli českých a moravských Židov.
Vnútri synagógy znejú žalmy a hlasy odriekajú jednotlivé mená. Pripomína to najväčšie múzeum holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme. Človeka zamrazí, vyhŕknu mu slzy a zjavia sa mu hrôzy holokaustu. Dokresľuje ich aj stála výstava detských obrázkov z Terezína, ktoré vznikli v rokoch 1942 až 1944. Okrem využitia synagógy ako pietneho miesta slúži aj ako modlitebňa počas veľkých sviatkov.
Španielskou synagógou sa možno kochať ako majstrovským dielom architektúry. Je z druhej polovice 19. storočia a odzrkadľovala módu maurského slohu, ktorý bol veľmi obľúbený židovskými komunitami v Európe. Kopula má vzor v maursko-moslimskom Španielsku, je plná orientálnych ornamentov. Tie dominujú celej synagóge, opakujú sa na stenách, v rezbárskej výzdobe dverí i na zábradliach. Farebné vitrážové okná aj vnútorná výzdoba prenesú človeka do zlatého veku Španielska. A na galérii je organ, na ktorom v polovici 19. storočia hrával aj František Škroup. Autor hudby k českej hymne Kde domov můj.
Ďalšou synagógou, ktorá už tiež slúži iba ako múzeum, je Maiselova synagóga. Dal ju postaviť prímas Židovského mesta Mordechaj Maisel. Financoval rozsiahlu renesančnú prestavbu štvrte. Zaujímavý osud mala modlitebňa počas druhej svetovej vojny. Zo synagóg v celom Česku do nej nacisti naviezli okolo šesťtisíc cenných predmetov, ktoré zhabali Židom. Mali slúžiť pre protižidovské múzeum.
A hneď pri „maislovke“, ako Pražania synagóge hovoria, sa turista môže dať zlákať do reštaurácie U Golema. Biznis s Golemom v židovskom meste jednoducho fičí. V reštaurácii si tak možno dať na obed aj Golemov tanier. Z bravčovej panenky. Alebo Rabínovu kapsu. Z hovädzieho mäsa s rokfortom. Všetko jedlá, ktoré židovský náboženský predpis o kóšer jedlách nedovoľuje.
Biznis je však biznis. Aj v bývalom židovskom gete, ktoré sa z historickej lahôdky stalo aj lahôdkou pre obchodníkov. Sprievodca židovskou Prahou
Klausová synagóga sa nachádza v susedstve Starého židovského cintorína. Jej názov je odvodený z nemeckého slova Klaus vo význame malá budova.
Obradná sieň - Budova pražského pohrebného bratstva pri starom cintoríne sa stala výstavným priestorom.
Jubilejná – Jeruzalemská synagóga je najväčšia a najmladšia pražská synagóga, dostavali ju na začiatku 20. storočia. Je postavená v pseudomaurskom slohu, ozdobená maľovanými ornamentmi v štýle viedenskej secesie, aké nemá žiadna iná synagóga vo svete.
Staronová synagóga bola postavená v polovici 13. storočia a stále sa v nej ako jednej z troch pražských synagóg konajú bohoslužby. Pôvodne sa nazývala Nová alebo Veľká. Až v 16. storočí, keď sa postavili aj iné synagógy, dostala názov Staronová.
Židovská radnica sa nachádza na rohu Červenej a Maiselovej ulice. Je v renesančnom slohu. Dominujú jej zvláštne hodiny, čísla sú nahradené písmenami hebrejskej abecedy a hodinové ručičky sa pohybujú obrátene.
Vysoká synagóga bola postavená v období najväčšieho rozkvetu židovského mesta v Prahe počas vlády cisára Rudolfa II. Je súčasťou budovy radnice židovského mesta. Jej priestory využíval aj rabínsky súd či predstavenstvo židovskej komunity. Hovorilo sa jej preto aj Radničná synagóga. Názov Vysoká je odvodený od jej polohy na prvom poschodí.
Nový židovský cintorín na Žižkove je desaťkrát väčší ako starý cintorín. Sú v ňom hodnotné náhrobky z dielní popredných českých sochárov a architektov. Najobdivovanejší je hrob spisovateľa Franza Kafku a jeho rodičov v tvare šesťbokého kryštálu.
Starý židovský cintorín vo Fibichovej ulici je významným miestom, kde je pochovaných 40-tisíc osôb. A medzi nimi aj mnohí veľkí rabíni či učenci. Najnavštevovanejší je hrob hlavného rabína Ezechiela Landaua.