Bolo počuť nárek žien, plač detí a výkriky mužov. Niektorí sa báli smrti tak veľmi, že sa modlili, aby prišla. Mnohí sa upínali k bohom, ale ešte viac bolo tých, čo boli presvedčení, že bohov už niet a táto noc je poslednou nocou sveta. Očitý svedok Plínius mladší takto opísal po rokoch katastrofu Pompejí. Výbuch blízkej sopky Vezuv pochoval toto mesto 24. augusta 79 nášho letopočtu. V našom ponímaní času odvtedy prešli veky, no napriek tomu torzo Pompejí stojí dodnes. Nezlikvidoval ho ani vulkán, ani davy návštevníkov.
A to, čo zostalo z mesta, fascinuje turistov z celého sveta, ktorí na juh Talianska prichádzajú. Prechádzajú sa po chodníkoch, v ruinách domov, v záhradách, tak ako dávni obyvatelia Pompejí. Na rozdiel od nich však majú na sebe tričká, krátke nohavice a šiltovky, ktoré ich chránia pred južným slnkom. Počuť azda všetky jazyky sveta, vidieť tie najnovšie a najmenšie kamery a fotoaparáty. Predsa len, ubehli stáročia a móda s imidžom sa posunuli niekde úplne inde, svet sa zmenil, no najstaršie remeslo na svete prežilo veky, funguje dnes a fungovalo aj vtedy v Pompejach, kým ich nezničil Vezuv. Lupanark je toho dôkazom. Tento nevestinec prežil katastrofu a jeho steny stoja dodnes.
Tak ako kedysi aj dnes je možné jednými dverami vojsť dnu a úplne inými, menšími a nenápadnejšími vyjsť von. Nevestinec stojí na križovatke dvoch ciest. Pomenovali ho podľa vytia vlčice (lupa). „Vnútri kedysi horeli olejové lampy. Priestor bol rozdelený na malé, ale zrejme útulné kóje s pohodlnými vankúšmi a prikrývkami, dnes sú tu už len kamenné podstavce, všetko ostatné bolo samozrejme zničené. Teda nie až tak úplne všetko,“ vysvetľuje historik Enzo Torri, ktorý má na mysli fresky na stenách zvyškov budov. „Sopečný popol, ktorý mesto zasypal, ho vlastne zakonzervoval. Aj fresky plné farieb, erotiky, bohov aj bežných ľudí.“
Katastrofa sa postupom času zmenila na históriu. To, čo archeológovia poodkrývajú, je dokumentom života miestneho obyvateľstva. Domy, amfiteáter, kúpele, zvyšky bánk, trhu, Apolónov chrám, stĺporadie, ulice tvoriace pravouhlú mriežku. Historik Torri tvrdí, že „Pompeje sú jediné staroveké mesto, ktorého topografia nebola nikdy zmenená. Ako ho máme možnosť vidieť dnes, bolo aj pôvodne postavené.“
V prístreškoch, do ktorých je možné nazrieť cez mrežovú zátarasu, sú medzi taniermi a džbánmi biele napodobeniny ľudských tiel. Vyzerajú ako naozajstné zabalzamované pozostatky. V skutočnosti sú to sadrové odliatky. Keď začali archeológovia Pompeje odkrývať, narazili na zariadenia domov. A na mieste, kde bol kedysi napríklad drevený nábytok, ktorý zničil sopečný popol, zostali vzduchové bubliny. Do nich sa naliala sadra a tak sa podarilo zrekonštruovať nábytok. A rovnakým spôsobom aj ľudské telá.
Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Lenže tu, stoosemdesiat kilometrov južnejšie, sa zdá, že všetky cesty vedú do Pompejí. Viac ako dva a pol milióna ľudí ročne, ktorí sem prídu, je dôkazom toho, že miesto patrí k najobľúbenejším turistickým cieľom na Apeninskom polostrove. Každý, kto do mesta vkročí, musí samozrejme zaplatiť vstupné približne jedenásť eur, ktoré pri spomínanom počte návštevníkov predstavuje dosť zaujímavú sumu. Na jednej strane teda ťažko uveriť tomu, že by sa pre širokú verejnosť brány Pompejí zatvorili, to by znamenalo, že ani taká suma peňazí nestojí za to, aby sa zvyšky antického mesta zničili. Lebo tento argument sa udáva ako dôvod takého uvažovania. Na druhej strane sa však šíria domnienky, že ide len o dobre vymyslený marketingový ťah: veď ten, koho to do Pompejí láka a návštevu stále odkladá, sa okamžite zbalí a poďho smer – Neapolský záliv. Veď čo keby to už nestihol… Takže je celkom pravdepodobné, že ak sa teória o šikovnej marketingovej finte potvrdí, brány Pompejí sa nezavrú, ale štatistiky o počte ich platiacich návštevníkov sa zdvojnásobia… Veď uvidíme… Informácie o Pompejach
Pompeje ležia v jednej z najúrodnejších starovekých oblastí Apeninského polostrova. Zo západnej strany mesto obmýva more, na východnej strane sú pahorky a svahy Vezuvu. Podľa dnešného rozdelenia Talianska nachádzajú sa v Neapolskej provincii. V roku 1997 boli zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Pompeje v 18. storočí znova objavili a začali postupne odkrývať. Množstvo erotických fresiek, ktoré sa zachovali, spôsobilo presvedčenie, že Pompeje zasiahol boží trest.
Špeciálna rybia omáčka „garum“ bola údajne lahôdkou, ktorú v Pompejach kedysi vyrábali. Podľa historikov výrobou tejto omáčky sa Pompejčania vo veľkom zaoberali, a to aj napriek tomu, že postup bol pomerne zdĺhavý. Na použitie vraj bola najvhodnejšia makrela, ktorá sa spolu s inými drobnými rybami nasolila a nechala stáť na slnku minimálne dva mesiace. Občas sa premiešala. Keď sa hmota menila na tekutinu, dnes by sme to nazvali hnitím, zachytávali ju. No a to bol ten slávny garum, do ktorého sa primiešaval napríklad ocot či víno. Pompejčania by nám teraz zrejme zaželali dobrú chuť…