Nerád so svojím menom spájate slovo cestovateľ. Prečo vám oveľa viac lichotí, keď vám hovoria tulák?
Cestovatelia sú úplne iní ľudia. Pochádzajú z minulého storočia a na rôzne miesta prichádzajú vybavení vedomosťami. Dnes ich knižky nájdete na pultoch pred Tescom za dve eurá. Ale v čase, keď takmer celý svet je už dobre zmapovaný, vidím svoje miesto ako putujúci derviši či dobrodruhovia, ktorí sa túlali a zamiešali sa medzi ľudí. Ja chcem prinášať strhujúce príbehy o ľudských charakteroch a osudoch. Tulák si jednoducho ľahne k bazénu, zbalí tam nejakú miestnu krásavicu, nechá sa zobrať do klubu, tam omylom rozleje všetkým whisky, obľúbia si ho, zoberú niekam autom, potom ho trošku okradnú a zachraňuje vlastnou vinou zúfalé situácie. To je príbeh.
Vedie si Boris Filan svoju tulácku štatistiku?
Som systematik. Mám archív, kde všetky moje veci poctivo zakladám. Ale koľko krajín som doposiaľ prešiel, neviem. Je to barbarský pohľad, ja to meriam inak. Rátam totiž len tie miesta, v ktorých mám v reštaurácii svoju stoličku, pozná ma čašník, viem, kde majú čerstvé pečivo, kde je dobrá jahňacina, jednoducho krajina, v ktorej preniknem pod turistickú škrupinku. To, že som bol pol dňa v Bruseli, že som bol tri dni v Mníchove, to je iba čiarka.
V každom prípade ste už precestovali kus sveta. Doprajete si ale aj totálny oddych v päťhviezdičkovom hoteli s nohami vyloženými na stole?
Nie, nohy obuté v plutvách, na hlave maska a šnorchel. V Egypte som objavil dobrú potápačskú bázu. Je tam nádherný, niekoľkokilometrový koral. Bol som tam tri týždne a z toho som sa 20 dní poctivo od rána do večera potápal. Potom som si vzal elektronickú čítačku, na ktorej mám tritisíc kníh, ľahol som si a čítal. Aj takýto oddych si viem veľmi dobre predstaviť.
Filmár Pavol Barabáš tvrdí, že po každej expedícii si uvedomuje, že má väčšiu radosť zo života a je ešte radšej, keď sa vracia na Slovensko. Zdieľate jeho pocit?
Áno, samozrejme. Keď sa človek narodí, zaviažu mu pupočnú šnúru. Ale oni sú dve, jedna je viditeľná, tú neviditeľnú však zapichujú do zeme. Je z materiálu, ktorý sa dá donekonečna naťahovať, ale to pnutie cítite. Bol som dlho v Austrálii či v Londýne, ale po čase som cítil cukanie, „poď domov“. Hovorí sa, že túžba po domove je úžasná, ale nemôže to byť nič veľké, keď sa to vojde aj do lastovičky.
Túlate sa radšej sám, alebo s partiou?
Partiu neznášam, to je množstvo rôznych záujmov. S Jožom Rážom som bol na ceste po Holandsku, kde sme hľadali námet na muzikál. A aj s Jožom, ktorý mi je ako brat, sme začali mať rôzne záujmy. Ja som chcel vidieť galérie a kníhkupectvá, Jožo si zasa aj v pornoshope otvoril motoristický časopis. Takú hanbu mi tam robil.
Srí Lanka v kocke
Srí Lanka (do roku 1972 Cejlón), je štát ležiaci v Indickom oceáne. Na ostrove, ktorý je asi o tretinu väčší, ako Slovensko, žije viac ako 20 miliónov obyvateľov. Hlavné mesto je Kolombo. Väčšina obyvateľov sa hlási k budhizmu (69%), na Srí Lanke žuje tiež 15% hinduistov a 8% kresťanov a 7% vyznávačov islamu. Národnostné zloženie krajiny: Sinhálci (74%), Tamili (17%) a Moorovia (7%).
Prejdime k vašej ceste na Srí Lanku. Kedy ste navštívili túto krajinu prvýkrát?
Bol som tam už roku 1986, odvtedy som sa tam vrátil štyrikrát s manželkou a raz sám. Na tom ostrove mám veľmi dobrý pocit. Môžem tam byť beztrestne neopatrný, nikdy ma tam totiž ešte neokradli. A to som bol aj na miestach, ktoré sa považujú za nebezpečné.
Takže na ostrove ste už boli aj pred pamätnou vlnou tsunami v roku 2004, ktorá zmietla na pobreží všetko, čo sa jej postavilo do cesty. Ako sa Cejlón zmenil po tejto udalosti, vracajú sa domáci v spomienkach k tejto katastrofe?
Srílančania uznávajú, že Šiva svojím tancom rúca svety, aby sa mohli zjaviť nové. Že smrť je očista preto, aby sa uvoľnil priestor novému životu. Za obeťami vôbec nesmútili, prišlo tsunami, pochovali ľudí a pozerajú sa dopredu. Keď som sa na Srí Lanku vrátil ja, neveril som vlastným očiam. Tento ostrov mal jeden z najkrajších spôsobov predaja pri cestách, celá Srí Lanka bola jeden nepretržitý trh. Teraz prišla nová vláda, urobila kontrakty s Čínou a z hygienických dôvodov zakázala tento predaj. Jednoducho zmizol kolorit. Začali budovať gigantické závodné haly, stavať štvorprúdové diaľnice, brutálne zlikvidovali krajinu. Globalizácia ostrov veľmi zmenila. Je to však pasca, ktorá ľuďom prináša prosperitu. A kto by si nechcel prilepšiť, však?
„Dám všetko, čo viem, za polovičku toho, čo neviem,“ tak znie podtitul vašej novej knihy Tajomstvo Budhovho úsmevu. Na Srí Lanke ste už však boli päťkrát na rozdiel od mnohých iných krajín. Museli ste mať teda špeciálny dôvod vrátiť sa tam.
Našiel som tam to, čo som hľadal v Indii. Nechcel som sa nechať očariť Tádžmahálom či farebnými vdovami pri rieke Ganges. India mi pripadá ako starý zaspatý slon. To krásne som našiel až na Srí Lanke, hovorím tomu India pre začiatočníkov. Mohol som si tam veľmi kompaktne i bezpečne užiť sen o budhistickej krajine. Nepredstieram, že som budhista, ale páči sa mi, keď náboženstvo je svetonázor a životný štýl. Kresťanstvo toto už stratilo.
Každý, kto cestuje do ďalekých krajín, sa veľmi teší na prvý, hlboký nádych. Ako vám voňal prvýkrát Cejlón?
Je to kombinácia karí, zázvoru, orchideí, rýb na rozdrvenom ľade a hnijúcich výkalov v lese. Je tam prítomná vôňa života aj smrti. Povedal by som, že Srí Lanka je taká ázijská Juhoslávia.
Srílančania sú veľmi milí, srdeční, pohostinní ľudia. Píšete o tom vy v úvode svojej knihy, zmieňuje to však i každý bedeker. Týmito tromi prídavnými menami sa však radi titulujú aj Slováci. Znamená to, že sme si s Cejlónčanmi podobní?
Budhisti a hinduisti žijú v inom vesmíre. Tú láskavosť, veľkorysosť a štedrosť majú vo svojom softvéri. Slováci, to sú mierumilovní barbari. My nemáme tú ich kultúru. Ich mytológia a duchovné zázemie je proti nášmu tak veľké, že to je neporovnateľné. A to je tam aj cítiť a vidieť.
Ostrov je asi o tretinu väčší ako Slovensko, ale žije na ňom asi štyrikrát toľko ľudí. Budhisti, hinduisti, moslimovia, Sinhálci, Tamili, Moorovia. Vnímali ste tie rozdiely?
Áno. Ale nepostrehnete ich pri prvej návšteve. Srílanka je veľmi komplikovaná v tom, že ľudia tam robia všetko podľa horoskopov, všetko sa vyrátava a predpovedá. Na otázku, kedy to bude, kedy sa to začne, odpovedajú, že hlavný astrológ ešte nepovedal. Stále sa hrajú s hviezdami, číslami, majú neuveriteľné rituály a nepísané tabu. A každá skupina tie svoje. Srí Lanka je tiež krajina, ktorá tajne dodržiava kastový systém. A ten je neprelomiteľný. To sa však nedozviete v turistickom hoteli. To napätie tam teda stále je.
Ľudia na ostrove sú nezvyčajne pyšní na svoje tradície. Podľa nich, ten kto nevidel Perahera (veľký sloní sprievod na počesť Budhovho zubu v Kendy), nevie, čo je nádhera. Boris Filan sa po svete túla už nejaký ten piatok. Naozaj doposiaľ nevidel toľkú nádheru?
Na Perahere pracuje päťtisíc ľudí celý rok. To nasadenie, akým to robia, je úžasné. Sprievod má vlastné pravidlá, prebieha počas piatich nocí a je stále bohatší. Jeho bohatstvo znamená, že sa začína o deviatej a končí sa o polnoci a v jednom kuse idú tanečníci, slony, fakľonoši. Je to nenormálna výmena energií. Na Slovensku si viem ťažko predstaviť náboženskú slávnosť, ktorej by sa dostalo za päť dní toľkej pozornosti.. Netvrdím, že je to to najprepychovejšie, čo som videl. V Las Vegas vám urobia čokoľvek na svete, len to nemá dušu. Viete, aký je rozdiel medzi Eiffelovkou v Las Vegas a v Paríži? Tá americká je o päť metrov vyššia. Ale my sme napriek tomu zvedaví na tú parížsku.
Keď sloní sprievod dokonale pohladí dušu, čo potom karí?
Karí je moja láska, slabina, milujem to. Srí Lanka je bezodný zdroj úplne čerstvých morských plodov. V každom mestečku majú obchodík mojich snov – s korením. Každá tá dedina mieša to svoje karí. V tom obchode sa potom vznáša taká vôňa, až máte pocit, že ste si dali trávu. Ich karí už lepšie byť nemôžu, môžu byť iba iné. A tie sa od severu až na juh menia. Karí je jedlo, z ktorého má človek erekciu chuťových buniek. Srílančania inak majú veľmi jednoduchú kuchyňu. V tom podnebí sa veľa jesť nedá a naviac sú chudobní. Domáci väčšinou jedia ryžu s kúskom zeleniny. Alkohol majú dobrý, ale je nízkoalkoholický. A to preto, lebo Srílančan sa musí rozhodnúť, či bude jesť, alebo piť. Na rozdiel od Európana.
Foto: Ikar
V jednom z rozhovorov ste uviedli, že by ste si dokázali predstaviť navždy zostať na ostrove Hvar. Platí aj o Srí Lanke, že „je tam tak dobre, tak načo sa vracať domov“?**
Určite. Keby som nemal mamu v pokročilom veku, zobral by som manželku a išiel by som tam na celý rok. Na Srí Lanku sa ešte určite vrátim.
Tak teda aký bol návrat domov?
Bol som zúfalý, ako je tu všetko šedivé a skleneno-betónové. Keď sa vraciam z ciest, donesiem si fľašu whisky, zavolám Jožovi Rážovi a spolu ju vypijeme.