Predstava dusenej veveričky nemusí byť pre všetkých pokušením. Ale v čase uťahovania si opaskov a finančných ťažkostí predstavuje hojnosť veveričiek dôvod, prečo niektorí začínajú uvažovať o ich gastronomických hodnotách. Jedným z nich je americký lovec William Hove Smith, ktorý má rád pokrmy z dusených veveričiek, ktoré si, pochopiteľne, sám loví.
„Je to nepochybne veľmi americké jedlo. Jedávali sme ho od koloniálnych čias. Vlastne občas, počas ťažkých čias, ľudia primárne prežívali na veverčom mäse kvôli nedostatku niečoho lepšieho,“ vysvetľuje Smith.
Narodil sa a vyrástol v štáte Georgia, kde žije na pozemku patriacom jeho rodine od 18. storočia. Dom stál pôvodne na obyčajnej bavlníkovej plantáži, ale dnes je to rozľahlá plocha zarastená krovinami a borovicami, čo z nej robí ideálne lovecké prostredie.
Kým veveričky pobehujúce po newyorskom Central Parku sa neostýchajú prísť až na piknikovú deku a jesť z rúk turistov, divoké veveričky sú rýchle a ťažko chytiteľné. Najlepšie sa loví postarom – s puškou a psom. To je tiež obvyklá voľba Smitha, aj keď v minulosti vraj vyskúšal všeličo vrátane kuše. Zabitie je otázkou okamihu. Zahliadne veveričku, vystrelí a o niekoľko sekúnd neskôr už mu ju jeho verný pes nesie.
„Táto je pekná, veľká, s dlhým chvostom. Váži asi tak kilo. To je na veveričku dosť,“ hovorí o veveričke, ktorú práve ulovil. Kým ju v kuchyni sťahuje, vysvetľuje, že jesť veveričky je svojim spôsobom americká tradícia.
Veveričky boli, rovnako ako vysoká zver, bežným úlovkom prvých osadníkov, ktorí klčovali panenské lesy pre poľnohospodárstvo v 18. storočí. Dodnes nie sú dusené veveričky na americkom juhu nijako neobvyklé.
Akokoľvek niektorí ľudia môžu zblednúť pri predstave, že by jedli hlodavce, mnohí gurmáni ich upozorňujú, že ich príbuzný – králik – sa v pohode konzumuje. Aj v Británii sa šéfkuchári nerozpakovali pripraviť chutné pokrmy z veveričiek vrátane tradičnej paštéty.
S rukavicami na rukách Smith najskôr odreže veveričke chvost aj nôžky a potom ju stiahne. Rukavice sú dôležité, chránia ho pred „ošklivákmi“, ako hovorí vírusovým chorobám prenášaným krvou. „Nevaríme veveričie hlavičky, aj keď moja matka ich zbožňovala – teda veveričkin mozoček,“ dodáva. „Chutia po orieškoch.“
Veverička sa varí, kým sa mäso neoddeľuje od kostí, a potom ho podusia s nakladanou kukuricou, cibuľou, paradajkami, paprikami, soľou a korením. Niekedy z neho robia mäsové guľky. „Dusené veveričky majú výrazne sladkastú chuť,“ hovorí a prirovnáva ich k dusenému bravčovému, ktoré má tiež sladkastú chuť aj bez pridania cukru. „Je to veľmi chutné jedlo a ja by som sa nerozpakoval ponúknuť ho aj kráľovnej,“ dodáva a potom si rýpne: „V Anglicku už im veveričky skáču po hlave. Mali by nejaké z nich zjesť!“