Aká je Oľga Feldeková vodička?

Aká ste vodička?

Za volantom som pokojná. Ale iba cez deň. Keď sa začne stmievať a viem, že budem musieť jazdiť potme, nedajbože keď prší, sneží alebo mrzne, znervózniem skôr, ako si sadnem za volant. Potom si to odskáču spolucestujúci, najčastejšie manžel. Vyčítam im, že keby nezdržiavali, mysleli na to, že nerada šoférujem potme, mohli sme sa pohnúť za svetla. Keď sa teda za volantom hnevám, tak iba na spolucestujúcich.

Aká ste na sedadle spolujazdca?

Manžel nemá rád, keď mu pri šoférovaní kibicujem. Po skúsenostiach som radšej ticho, ale keď sa náhodou bojím, chytám sa rukoväte nad dverami. Hnevá sa rovnako, ako keby som niečo povedala. Stane sa, že má zapnutý stierač, aj keď prestalo pršať. Pre istotu mu nepoviem, aby si ho vypol, lebo by mi povedal, nech sa nestarám, že šoféruje on. Urobím teda akože nešikovný pohyb, lakťom narazím do páčky a stierač vypnem.

Aké sú vaše zlozvyky za volantom?

Keď boli deti malé a vystrájali na zadnom sedadle, častejšie som sa dívala dozadu ako pred seba. Dnes to už nehrozí. Deti sú veľké a vnúčatá bývajú pripútané v sedačkách. Ešte by som si mala odvyknúť šoférovať vo vysokých podpätkoch. Nikoho síce neohrozujem, ale trpia topánky.

Ako si krátite čas za volantom?

Hudbu nepočúvam ako kulisu. Buď žehlím, čítam, šoférujem, alebo sedím doma, prípadne na koncerte a počúvam hudbu. Za volantom si krátim čas tak, že šoférujem.

Na čo ste za volantom alergická?

V súčasnosti ma rozčuľuje, že na niektorých úsekoch diaľnice nie je odstavný pruh. Mám strach, že dostanem defekt alebo sa mi auto porúcha a ja prídem o život. Neprajem to ani tomu mudrcovi, ktorý takúto hlúposť vymyslel. Naopak, vie ma potešiť, keď zbadám v meste prázdne miesto na zaparkovanie. Rovno ma to tam pritiahne zaparkovať, aj keď v tej štvrti nemám čo hľadať.

Čo pre vás znamená auto?

Auto je na to, aby pomohlo ľuďom premiestniť sa z miesta na miesto rýchlejšie, ako keby išli pešo. Na auto nemá byť prečo človek pyšný, keď ho ani nevymyslel, ani nezostrojil. Sadnúť si za volant a šliapnuť na plynový pedál dokáže každý.

Najhoršia skúsenosť?

Aj keď už šoférujem vyše štyridsať rokov, nikdy som zatiaľ nebola v situácii, keď išlo o život. Dokonca som doteraz nemala ani jednu jedinú poistnú udalosť. Jazdila som na rôznych autách, ale najviac ničiaca nervy bola 1203-ka. Bolo to najporuchovejšie auto zo všetkých, aké sme mali. Pravidelne odchádzala prevodovka alebo z ničoho nič prestalo ísť. Ak sa to stalo na kopci, nebol problém. Na dvojke z kopca naskočilo. Raz mi tak zastalo neďaleko autobusovej zastávky. O niekoľko metrov ďalej bol kopec, potrebovala som ho k nemu dotlačiť. Na zastávke bolo plno ľudí, aj niekoľko chlapov, ale nikto sa neobťažoval mi pomôcť. Tlačila som ho z celej sily, pomaly sa posúvalo. Pod nohy sa mi zamotala akási handra, odkopla som ju a auto tlačila ďalej. Zrazu pribehlo niekoľko pánov, aby mi pomohli. Sadla som si za volant, roztlačili ma a auto naskočilo. V spätnom zrkadielku som videla, ako sa mi vzďaľujú a mávajú mi mojou sukňou.

Najkrajší zážitok s autom?

Naše prvé auto bol Moskvič. Mali sme čerstvé auto aj čerstvé vodičské preukazy a vybrali sme sa z Bratislavy na Oravu. Áut bolo vtedy málo, cesty prakticky prázdne. Šoféroval manžel a v najväčšom sústredení hľadel pred seba. Zodpovednosť mu nedovoľovala pozrieť sa do spätného zrkadielka ani na palubnú dosku. Mojou úlohou ako spolujazdca bolo každých päť minút podávať hlásenie. A tak som teda hlásila: „Ideme štyridsiatkou, za nami nič, pravý okraj v poriadku.“ Keď sme sa po niekoľkých hodinách priblížili k Piešťanom, nemala som hlas a môj manžel musel zastať, aby si rozcvičil chrbticu.

Kde sa vám jazdilo najlepšie a kde najhoršie?

V cudzine nešoférujem. Narodila som sa bez orientačného zmyslu, čo ma predurčuje, aby som nikde nevedela trafiť. Napríklad v Prahe som sa vybrala na nákup do blízkeho obchodu. Tam som nevedno ako trafila. Keď som sa vracala spať a na Nuselskom moste mi bolo jasné, že sa od bydliska nenávratne vzďaľujem, chytila ma panika. Za mostom som zabočila do prvej ulice, zastala som a v presvedčení, že sa už domov nikdy nevrátim, som sa rozplakala. Láskaví policajti, ktorí asi plačúceho šoféra nevidia každý deň, ma odviedli domov podľa udanej adresy.

Ako vychádzate s dopravnou políciou?

Ako vidíte z predchádzajúcej odpovede, dobre.

Vaša najvyššia pokuta?

Nepamätám sa, či som niekedy platila pokutu. Moja dcéra jeden malý dopravný priestupok vyriešila tak, že policajtovi pobozkala ruku.

Čo si myslíte o mužoch vodičoch?

Nemožno hádzať všetkých mužov do jedného vreca. Keď sme boli mladí, môj muž ma poučoval: „Vždy zvýš pozornosť, keď zbadáš za volantom sivú hlavu. Nikdy nevieš, aký nápad starček dostane.“ Dnes sa viac bojím mladých vyholených hláv.

Viete si sama vymeniť rezervné koleso?

Na Moskviči som vedela, aj kde je AC pumpa. Stačilo poťahať drôtikom a auto sa spamätalo. Dnes sa ani technicky zdatný chlap neodváži vŕtať v motore. Koleso som dávno nevymieňala, hádam by som to ešte zvládla, ale to by musel byť na diaľnici odstavný pruh.

Autoškola:
Na diaľnici mimo obce smie vodič motorového vozidla jazdiť rýchlosťou najmenej
A) 120 km/h
B) 100 km/h
C) 80 km/h

Oľga Feldeková zakrúžkovala správne odpoveď C.