Bez rýchlosti a adrenalínu si svoj život už nevedia predstaviť. Ženy pretekárky sú rovnako dobré ako muži. Príbehy automobilových pretekárok sú ako cez kopirák. Skoro všetky priviedli k pretekaniu na autách otcovia. A všetky sa v rýchlych autách cítia absolútne vo svojej koži.
Za volantom je ako chlap
Košice žijú relyšportom a aj dvadsaťšesťročná Michaela Debnárová sa tu preto cíti ako doma, hoci pochádza z Liptovského Mikuláša. „K motoristickému športu som sa dostala cez otca, ktorý kedysi jazdil automobilové slalomy. Asi v devätnástich ma na jednom slalome uhovoril, aby som si to šla vyskúšať. Postupne som si vyskúšala amatérske rely šprinty. Pred dvomi rokmi vznikol seriál pod názvom MiniRally Cup, takzvané "emercéčko“. Vyskúšala som si aj Slovenský pohár, ktorý vznikol tohto roku pod záštitou Slovenskej asociácie motoristického športu. Je to niečo ako druhá liga slovenskej rely," vraví Debnárová.
Foto: Debnár
„Chytilo ma to už na začiatku a stále ma dopredu ženie túžba dosiahnuť niečo viac, robiť niečo náročnejšie, jazdiť rýchlejšie. Ak sa nájdu finančné prostriedky, na budúci rok by som chcela ísť na slovenské majstrovstvá.“ Strach vraj nemá. „Riziko je všade. Dôležitá je sebakontrola, človek musí vedieť, čo si môže dovoliť. Niekedy je menej viac, a treba myslieť na to, že rely sa končí až v cieli.“
Otec sa, samozrejme, jej úspechom teší. „Za všetkým je otec a jeho podpora. Mamka má obavy z každých pretekov, bojí sa – je to proste mama. Aj keď mi to do očí nepovie. Partner to berie športovo, tiež má vzťah k tomuto športu a neobmedzuje ma.“
Foto: Debnár
Michaela zatiaľ deti nemá, ale vie, že v športe sú obmedzením. „Keď chlap začne jazdiť v devätnástich, môže sa tomu venovať do štyridsiatky alebo do päťdesiatky. Ale ak si raz žena založí rodinu, minimálne na rok-dva nastane u nej zlom, ak nebude musieť s pretekmi skončiť navždy.“ So svojím bielo-červeným Swiftom Debnárová dnes v rely nemá medzi ženami na Slovensku konkurenciu, dokonca necháva za sebou aj mnohých mužov. „Chlapi, čo jazdia, vravia, že keď sadnem za volant, zo ženy sa mením na chlapa,“ smeje sa.
Bez pretekania si nevie predstaviť život
Dvadsaťdvaročná Michaela Pešková zo Šenkvíc preteká na okruhoch. K automobilovému športu sa dostala podobne ako iné pretekárky, keď v desiatich rokoch začala jazdiť na motokárach. Dodnes na ne nedá dopustiť. „Je to moja láska,“ vraví. Aj ju k tomuto športu dostal otec, ktorý kedysi pretekal na motokrosových motorkách. V šestnástich rokoch prešla na autá a s pribúdajúcim vekom sa zväčšuje aj objem motora áut, na ktorých jazdí.
Foto: Peter Frýba
„Jazdím na Ferrari 430, pre český tím MenX a ešte s Poľkou s Karolinou Czapkou na Renaulte Mégane Trophy. S ňou jazdíme vytrvalostné preteky,“ vraví Pešková. Čo ju na tomto športe baví? „Mám rada rýchlosť, neviem ani povedať, čo ma na tom priťahuje. Žijem autami už veľmi dlho a neviem si bez nich predstaviť život. Venujem tomu všetok svoj voľný čas. Neviem si predstaviť, že by som zrazu prestala tento šport robiť a mala by som pred sebou voľný víkend.“
Tento šport nepovažuje ani za nebezpečnejší, ako sú iné. „Stalo sa mi už dosť veľa nepríjemných vecí, ale zatiaľ to nebolo nič kritické. Vlastne som si za celý čas ani nič nezlomila,“ vraví. Rodičia ju podporujú. „Chodia so mnou na preteky. Mamina s tým mala trošku problém, ale nikdy mi preteky nezakázala. Aj priateľ mi drží mi palce.“
Študentka čoskoro už piateho ročníka Ekonomickej univerzity má na svojom konte zopár majstrovských titulov, ešte z jazdenia na motokárach. „Majsterka sveta som bola aj v junioroch v roku 2006, to už boli autá. S Maťom Konôpkom sme boli majstri Slovenska dva roky po sebe vo vytrvalostných pretekoch,“ vymenúva úspechy.
Prečo nie je v motoristickom športe viac žien, netuší. „Neviem, ale stále je nás menej, zdá sa mi. Nedá sa povedať, že by ženy boli slabšie. Napríklad Karolina, s ktorou jazdím, je v Poľsku veľmi uznávaná pretekárka. Je naozaj šikovná, hoci ju už obmedzuje jej vek. Jej otec by už chcel viac vnúča, ako to, aby jazdila. Ale zatiaľ sa na to nechystá, hoci je už vydatá,“ smeje sa. Michaela si však myslí, že motošport nie je fyzicky natoľko náročný, aby ho nemohli robiť aj ženy.
Opatrná šoférka
Dvadsaťosemročná Zuzana Lieskovcová z Košíc jazdí rely a tiež vďaka otcovi. „Aj on je v tomto športe aktívny,“ vraví. „Keďže nemal syna, viedol ma k tomuto športu odmala. Môj prvý štart bol v roku 2007 na Rally Košice, teda na domácej pôde. Bola to náhoda, že jeden jazdec, Rasťo Chvála, potreboval spolujazdca. Odvtedy sme spolu ako nerozlučná dvojica.“
Tým, že vyrastala medzi autami, nie sú jej cudzie a adrenalín spojený s pretekaním jej vyhovuje. „Rýchlosť, presnosť, zodpovednosť,“ vymenúva, čo sa jej na rely páči. „Mám rada ten synchrón medzi jazdcom a mnou v aute, je to niečo plne dôverné.“ Strach? Nie, strach určite nemá. Otec jej verí a pozná ju. „Mamka si už zvykla. Je to klasika, mamka sa vždy bojí, ale nedá to najavo.“
Foto: Lieskovec
Priateľ jej záľubu prirodzene rešpektuje. „Podporuje ma v tom. Je to niečo, čo je moje, čo som si sama vybudovala.“ Nevidí dôvod, prečo by tento šport nemal byť vhodný pre ženu. „Nemyslím si, že by sa mali robiť nejaké rozdiely.“ Teda tak sa jej to aspoň javí z pozície spolujazdca. „Moja úloha je odčítať počas pretekov to, čo mi jazdec nadiktuje na tréningu. Asi dva dni pred pretekmi si prejdeme trať, tá sa napíše, skontroluje, urobia sa nejaké zmeny. Počas samotnej súťaže je mojou úlohou sledovať časové kontroly, priebeh servisu, aby jazdec mohol myslieť len na svoj výkon.“
Hoci počas súťaží si Zuzana rýchlu jazdu vychutnáva, v živote je opatrná šoférka. „Jazdím väčšinou päťdesiatkou. Ale ako spolujazdcovi mi vysoká rýchlosť neprekáža. No pocit rýchlosti za volantom, hlavne v meste pri veľkej plnej premávke, to nie je pre mňa. Užijem si to na pretekoch na uzavretej trati.“
Rýchlosť a vôňa benzínu
Milovníčky rýchlosti sa nájdu aj v najmladšej generácii. Dvanásťročná Sonička Majerčíková z Piešťan jazdí na motokárach už tretí rok. „Tatina to zaujímalo, tak kúpil motokáru a začala som jazdiť,“ opisuje svoje začiatky. A čo ju na tomto druhu športu zatiaľ najviac baví? „Nenudím sa doma a nesedím iba na riti.“
Foto: Manon
Možno aj z nej raz vyrastie ozajstná automobilová pretekárka. Ako je napríklad Gabriela Pavelková Szenderáková. Tá sa motoristickému športu upísala v roku 2001 ako spolujazdkyňa na rely. Aj jej pretekárska kariéra súvisí s dvoma mužmi. „Túto sezónu som dva preteky išla so svojím otcom na Škode Favorit v triede F9 a raz s mojím práve teraz už manželom, na Renaulte Clio Ragnoti v triede N3.“ Gabrielu sme totiž zastihli práve v deň, keď sa vydávala. A tak sa jej športový partner stal oficiálne aj jej životným partnerom.
Hoci Gabriela každé dokončené preteky považuje za veľký úspech, medzi tie najväčšie patria titul majster Slovenska v triede historik, majster Českej republiky v triede N1 a vicemajster v relyšprintoch v Českej republike v triede A5. Ťažko vraj povedať, čo konkrétne ju na tomto športe baví.
„Určite adrenalín, rýchlosť, vôňa benzínu a vôbec celá atmosféra okolo pretekov. Nepovažujem ho za vyslovene mužský šport, je aj mnoho šikovných a rýchlych žien. Ja sama som absolvovala dve sezóny s dvoma super babami, boli sme čisto ženská posádka. A môžem povedať, že aj úspešná,“ smeje sa.
Foto: Szenderák
Iste, pred každým štartom pociťuje chvenie v žalúdku a aj strach, ale… „Je to taký iný druh strachu. Aj napriek nemu si s radosťou sadnem do auta a vychutnávam si to. Rodičia mali zo začiatku veľký strach, ale už si zvykli. Museli. Veď otec sa tiež venuje pretekaniu a mama je vždy nablízku, robí totiž na pretekoch časomeračku. Aj manžel sa určite o mňa bojí, ale keďže aj on preteká, prežívame všetko spolu, čo je úžasné. Chápe, prečo to robím. Podporujeme sa navzájom – napriek strachu o toho druhého.“
Je po svadbe – čo keď prídu deti? „Ak prídu deti, je jasné že na chvíľu sa športu nebudem môcť venovať naplno. Ale či skončím úplne, ešte nevieme. S manželom občas žartujeme, že raz budem pretekať ja a on bude kočíkovať, a potom naopak. Uvidíme,“ smeje sa čerstvo vydatá pretekárka.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda