Rímska ríša
Svetovládny Rím podľa tradície založili bratia Romulus a Remus v roku 753 pred n. l. Vznik a formovanie Ríma súvisel s bojom o hegemóniu na Apeninskom polostrove medzi miestnymi kmeňmi a etnikami. Z nich postupne dominovali Etruskovia, Sabinovia a Latinovia, ktorí založili Rím. Rímske kráľovstvo a neskôr republika postupne ovládla celý Apeninský polostrov. Rím odolal náporu Keltov, dobyl Sicíliu s dominujúcimi gréckymi Syrakúzami a v troch Púnskych vojnách zdolal mocné Kartágo. Neskôr Rimania dobyli Grécko a stali sa najmocnejšími v Stredomorí.
Caesarove légie ovládli Gáliu. Po jeho smrti sa stal postupne dominantným vládcom Rímskej ríše Caesarov nevlastný syn Octavianus Augustus (27 pred n. l. – 14 n. l.), ktorý definitívne pripojil k ríši Egypt. Najväčší vrchol dosiahlo Rímske impérium za Cisára Trajana (98–117), keď na nejaký čas ovládlo Mezopotámiu (Irak) a dobylo Dáciu (Rumunsko). Cisár Marcus Aurelius (161–180) v markomanských vojnách odolal tlaku Germánov. Neskôr v dôsledku vnútorných rozporov, ale aj barbarských tlakov z vonku sa impérium rozdelilo na Západorímsku a Východorímsku ríšu.
Po páde Impéria
Onedlho Rím neodolal tlaku barbarov a bol definitívne dobytý (476) germánskym vojvodcom Odeakerom. Potom tu bolo významné Ostrogótske kráľovstvo so sídlom v Ravenne alebo najmä za cisára Justiniana boli viaceré časti Apeninského polostrova súčasťou Byzantskej ríše – pokračovateľke východorímskej ríše.
Neskôr sa v priebehu stredoveku stalo Taliansko mozaikou viac či menej autonómnych štátov, ktoré na nejaký čas vo včasnom stredoveku ovládla aj franská ríša a formálne aj Svätá ríša rímska neskôr Svätá ríša rímska nemeckého národa. Medzi dominujúce mestské – námorné štáty v Stredomorí sa zaradila Benátska republika a Janov z Apeninského polostrova. Práve z talianskych mestských štátov (od 14.a 15. stor.) a to aj vrátane pápežského Ríma vzišlo obrovské kultúrno-spoločenské prúdenie nadväzujúce najmä na tradíciu antiky – humanizmus a renesancia. Dominujúcimi strediskami v tej dobe boli Florencia, Rím, Benátky, Neapol a iné.
V mene novoveku
K zjednoteniu, respektíve oslobodeniu talianskych územno-politických celkov (značnú časť Talianska ovládali rakúski Habsburgovci) došlo v 19. stor., keď vzniklo jednotné kráľovstvo. Počas prvej svetovej vojny bolo Taliansko najskôr súčasťou Trojspolku – Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko. Neskôr sa stalo (1915) súčasťou dohody, kde onedlho viac-menej nahradilo Rusko, v ktorom zvíťazila (1917) boľševická revolúcia. Rusko následne odstúpili od vojny. Pripojenie sa Talianska k Veľkej Británii a Francúzsku, ktorých spojeneckou súčasťou sa neskôr stalo aj USA prispelo k víťazstvu nad Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom.
V medzivojnovom období 20. stor. sa dostal k moci Mussolini, ktorý urobil z Talianska prvý fašistický štát v Európe. Spolu s Japonskom sa v rámci spolku Os stal dominantným spojencom hitlerovského Nemecka, v ktorom ale ťahal vždy za kratší koniec. Čo sa prejavilo aj počas bojov druhej svetovej vojny, v ktorých Taliansko nebolo bez pomoci Nemecka schopné uspieť.Po vojne nastúpilo Taliansko (už nie ako kráľovstvo, ale ako republika) na demokratickú cestu vývoja, pričom v súčasnosti je členom NATO a EÚ.
