Ide o zviera, ktoré sa dostalo do povedomia Slovákov aj vďaka jeho nedávnym útekom z bratislavskej ZOO. Názov tohto živočícha je indiánskeho pôvodu a v preklade znamená “Pán trávy”. Pôvodom indiánske pomenovanie tohto cicavca, akoby vystihovalo jeho životný priestor, kde ho môžeme nájsť. Žije na trávnatých plochách najmä v blízkosti močiarov, stojatých vôd, ale nevyhýba sa ani pomalšie tečúcim vodným plochám. Vyskytuje sa predovšetkým v Brazílii a Paraguaji. No našinec ho môže v prirodzenom prostredí vidieť i vo Venezuele, kde viaceré cestovné kancelárie ponúkajú poznávacie zájazdy do rozsiahlych nížin regiónu Llanos v delte mohutnej rieky Orinoko.
V dávnych dobách
Kapybara osídlila celú Južnú Ameriku s výnimkou hôr, púští, tropických lesov, ale aj chladných území jej najjužnejších častí. Môžete sa s ňou stretnúť od Panamy – juhu stredoamerickej šije – až po územie Argentíny. Kapybara prišla na juhoamerickú súš ešte v čase, keď nebola spojená so strednou a severnou Amerikou. Bol to pradávny vek, keď sa Južná Amerika začínala oddeľovať od územia terajšej Afriky. V tomto geologickom praveku existoval jeden prapôvodný obrovský svetadiel. Práve keď sa plochy súše od seba oddeľovali, prenikol predok kapybary spolu s opicami do Južnej Ameriky.
Stretnutie
Kapybara má kvôli náročnejšiemu spracovaniu aj tvrdšej potravy rastlinného pôvodu ako každý hlodavec veľmi ostré zuby. V prípade, že nejakým nedopatrením by sa vám zahryzla do ruky, jej hlodáky by vám spôsobili riadne komplikácie s výrazným poranením celej končatiny. Tieto prípady sú viac ako výnimočné. Kapybary sa voči útočníkom takmer vôbec nebránia. Dokážu sa prispôsobiť aj životu v ľudskom zajatí. Až na niektorých jednotlivcov. Práve jednej sa nedávno podarilo ujsť už dvakrát zo ZOO v Bratislave. Preto Bratislavčan nemusel vidieť kapybaru iba vo voľnej prírode na juhoamerickom kontinente alebo v klietka ZOO, ale aj pri Slovenskej národnej Galérii, na Starých Gruntoch alebo inde v meste.
Rozhodol som sa vydať sa po jej stopách v delte Orinoka. Prechádzam mokrastým priestorom s vyšším trávnatým porastom. Zrazu počujem zvuky aké vydáva práve na jedle si pochutnávajúce morča. Sú len počuť oveľa zreteľnejšie a mohutnejšie. Poodokryjem steblá trávy ani nie 50 m od seba vidím siluetu kapybár. Je to zážitok, veď prvýkrát som zazrel tohto hlodavca vo voľnej prírode. Po dlhšom sledovaní mi skupinka hlodavcov zmizla v neďalekej vodnej ploche.
Vzájomný rešpekt
Kapybara má medzi prstami na nohách menšie respektíve výraznejšie naznačené plávacie blany. Na plávanie sú prispôsobené aj jej ostatné časti končatín, ktoré sú krátke a hrubé. Oči, uši a nozdry má umiestnené vo vrchných častiach hlavy, takže pri plávaní vidí, počuje, a cíti pachy. Pod vodou vydrží približne 5–10 minút. Hustá srsť je tmavohnedá so svetložltým respektíve svetlosivým nádychom. Takmer vôbec nežije samotársky. Vo voľnej prírode môžete v menšej miere stretnúť páry samec a samica. Často sa vyskytujú najmä väčšie skupinky – rodiny s mladými a veľké zmiešané stáda vedené dominantným samcom, ktorý sa pári so všetkými samicami.
V ťažko prístupných močarinách aj s tŕním a trávou môžete najčastejšie vidieť pohybovať sa samca s dvoma až troma samicami, ktoré si so sebou vedú mláďaťa. Menšia skupina kapybár alebo celé stádo sa pohybuje po svojom domovskom teritóriu, ktoré si označujú pachovými značkami. Okamžite z neho vyháňajú votrelcov svojho druhu. Napriek tomu k vzájomným fyzickým stretom takmer vôbec nedochádza a všetky spory sa riešia na báze vzájomného pudového rešpektu. Kapybary sú najaktívnejšie večer a ráno pred východom Slnka, kedy si hľadajú potravu. Pri sťahovaní sa za čerstvým pokrmom alebo pri jeho hľadaní neobídu ani poľnohospodárske plodiny, čím sa v niektorých oblastiach stávajú škodcami. Ak ich niekto ohrozuje unikajú do vody a potápajú sa. Sú schopné rozmnožovať sa po celý rok, no k páreniu najčastejšie dochádza na začiatku obdobia dažďov. Keď ich vyhľadávate na tichých vodných plochách v blízkosti trávnatých a trstinatých (nezalesnených) priestorov Amazónie v období dažďov, tak môžete pozorovať častý akt párenia, ktorý prebieha práve vo vode.
Človek a kapybara
Kapybara sa poľnohospodárskym škodcom stáva z donútenia človeka. Ten čoraz viac zmenšuje jej životný priestor. Rovnako aj kvalitná kožušina a lahodné mäso je častým dôvodom zabíjania tohto mierumilovného tvora. Koža s hebkou srsťou je vynikajúca podložka pod konské sedlo. Zuby kapybary bývajú obľúbenou ozdobou na náhrdelníkoch domorodcov, ktoré častokrát plnia i funkciu amuletu. Vyrábajú sa z nich aj suveníry pre turistov. Pohľad na tieto predmety vyvolával vo mne sklučujúci pocit.
Napriek relatívnej početnosti kapybár, ich stav sa pohybuje na hrane ohroziteľnosti dlhodobého prežitia. Jej existenciu z dlhodobého hľadiska ohrozuje najmä čoraz väčší civilizačný rozmach človeka, aj do sporadicky osídlených a neobrábaných končín Južnej Ameriky.
