Hoľandania boli prví Európania, ktorí prišli do styku s kontinentom v súčasnosti nazývaným Austrália. Oboplávali jej západné pobrežie bez toho, aby vôbec zistili, že objavili nový svetadiel. Situácia sa zmenila až počas plavieb svetoznámeho anglického moreplavca Jamesa Cooka. Práve on upozornil po návrate z jednej zo svojich výprav po Pacifiku na možnosť osídlenia východného pobrežia Austrálie, ale pritom tiež spočiatku netušil, že ide o nový kontinent. Neznáme územie, ktoré sa neskôr stalo domovom trestancov nazval Novým Južným Walesom.
Prvá flotila lodí s ľudmi, ktorých stíhali britské zákony priprávala k protinožcom v roku 1788. Jej plavidlá zakotvili v Cookom objavenej Botanickej zátoke. Odtiaľ sa prisťahovalci presunuli na sever, do blízkosti zátoky Port Jackson, kde neskôr vzniklo mesto Sydney, budúce správne stredisko Nového Južného Walesu. Vstupom prvých bielych ľudí na pobrežie tohto kontinentu sa začali písať dejiny novodobej Austrálie. Krajiny, ktorá mnohým prisťahovalcom dala novú príležitosť nájsť opäť svoje plnohodnotné uplatnenie v živote, ale tí pritom častokrát nebrali ohľad na jej pôvodných obyvateľov – Aborigénov.
Odkiaľ prišli?
Mnohí bieli osadníci Austrálie nepovažovali jej domorodcov za ľudí, ale za ťažko definovateľné bytosti: „asi niečo medzi človekom a zvieraťom“. Pritom si ani neuvedomovali, že títo ľudia tmavej pleti, s hustými vlnitými vlasmi dokázali vytvoriť pozoruhodnú kultúru pretrvávajúcu v nezmenenej podobe desaťtisíce rokov.
Predkovia súčasných Aborigénov prenikli do Austrálie pred viac ako 30 000 rokmi. Najnovšie objavy však toto číslo vyvracajú. Mnohí odborníci tvrdia, že sa na tomto kontinente na južnej pologule objavili pred 50 000 rokmi. Migrácia prebiehala počas poslednej doby ľadovej, najpravdepodobnejšie zo severu – z južnej Ázie.
Vtedy Austrália tvorila spolu s ostrovmi Nová Guinea a Tasmánia jeden kontinent. Ostrovy Indonézie v priestoroch dnešných Malých a Veľkých Súnd boli spojené s Áziou a vďaka tomu tvorili most medzi najväčším svetadielom sveta a austrálskou pevninou. Uzučká morská úžina, ktorá oba kontinenty delila bola veľmi malou prekážkou pre putovanie vtedajších pravekých ľudí. O tom, že cesta prvých Aborigénov naozaj viedla cez tento most, dokazujú aj ostrovčeky etnicky príbuzných ľudských populácii v južnej Indii, na Cejlone a v Malých Sundách. Rovnako nálezy fosílii ľudských lebiek pravekého človeka na Jáve túto skutočnosť len potvrdzujú.
Toto je pohľad súčasných bádateľov na pôvod domorodého austrálskeho obyvateľstva. Ale ako si vysvetľujú začiatok svojej vlastnej existencie samotní Aborigéni? Austrálski praobyvatelia sa príliš nezaoberajú životom po smrti, ale radšej sa obracajú k ich minulému, mýtickodejinnému obdobiu, času snov- dreamtime. V tejto tajuplnej dobe dostal svet svoj dnešný tvar. Po povrchu sa pohybovali predkovia Aborigénov, ktorí mali podoby prebraté z prírody. Muži boli napríklad klokani alebo vtákmi Emu, ženy zase sýkorky, alebo figy. Lovili, tancovali a svojimi stopami tvarovali povrch krajiny. Stredobodom týchto dianí boli totémové oblasti – územia tabu – posvätné miesta, späté s určitým kmeňom. Ich náboženské predstavy rešpektujú spolupatričnosť s prírodnými danosťami oblasti, ktorú momentálne obývajú. Domovinu majú údajne poprepletanú stopami predkov a tá rozpráva o ich putovaní, ale i o ich vlastnej činnosti. Domorodí Austrálčania doteraz veria, že sa do svojho pôvodného sveta času snov opäť niekedy vrátia.
Mai – aurlí
Severné Teritórium a Západná Austrália sú územno-správne celky kontinentu, ktorý je vo svojom rozsahu zároveň aj štátnym útvarom, kde sa ešte môžeme stretnúť so zvyškami pôvodnej domorodej kultúry. Práve na juhu Severného Teritória v okolí Alice Springs stretneme mnoho náštevníkov, ktorých láka minulosť, ale i prítomnosť pôvodného obyvateľstva. V tomto meste sa nachádza zaujímavé múzeum, ktoré je zároveň aj centrom domorodého umenia – „Aboriginal Arts Centre T. G. N. Strehlowa.“ Nesie meno významného austrálskeho etnografa, ktorý žil dlšie obdobie vo vnútrozemí kontinentu. Získal si dôveru príslušníkov kmeňa Aranda, pričom dôkladne sponznal ich spôsob života. Dokonca ho zasvätili i do tajuplných obradov, prístupných iba mužom kmeňa.
Iný, francúzsky kultúrny antropológ Claude L. Strauss vo svojich odborných štúdiach načrtol svoje poznatky z arandskej society. Zaujímal sa o štruktúry jej kmeňového usporiadania a s tým súvisiacou problematikou totemu, charakteristického znaku pre danú skupinu ľudí. Stretávame sa s ním predovšetkým u prírodných národov, starých Austrálčanov nevynímajúc. Totemové symboly zobrazujú rozčlenenie obyvateľstva do daného spoločenstva – klanu. U Arandov je však toto členenie ľudí oproti ostatným austrálskym domorodcom v určitej miere špecifické. Majú dva, vzájomne prepojené spôsoby určovania totemickej príslušnosti. Po prvé je to prostredníctvom rodovej súvislosti. Zaujímavejší je však druhý spôsob totemového zaradenia – na základe mýtickej tradície. Novorodenec dostane svoj totem vďaka posvätnému miestu, kde si žena uvedomila svoje tehotenstvo. V dávnych dobách – na konci času snov – zanechali arandskí totemickí predkovia na určitých miestach deti – duchov (mai – aurlí). Podľa predstáv Arandov tieto deti duchov čakajú neustále na nové a nové prevtelenie. Z tohto dôvodu pravidelne prichádzajú na miesta svojho vzniku.
Tu sa nanovo prevtelia do budúceho arandského novorodenca tej ženy, uvedomujúcej si na niektorom z týchto totemických miest svoju graviditu. Už určená klanová príslušnosť je rozpoznateľná prostredníctvom kamenných, alebo drevených predmetov nazývaných čuringy. Znázorňujú symbolickú funkciu daného klanu. Každý tento predmet je zobrazením predka, ktorý sa prevtelil do práve narodeného jedinca. Čuringu nosil, alebo nosí pri sebe každý domorodec. Veď bola, u niektorých stále ešte aj je sprievodnym znakom, podľa ktorého sa dá rozpoznať jeho klanová príslušnosť. Tieto predmety bývajú bohato zdobené, preto nie sú len prejavom mystikou opradeného života Aborigénov, ale aj ich umeleckej zručnosti.
Uluru
Neďaleko spomínaného Alice Springs sa nachádza najvýznamnejší prírodný monument Austrálie, ktorý je zároveň mýtickým symbolom Aborigénov. Je to obrovský kamenný monolit, svetoznámy „Ayers Rock“, pôvodnými obyvateľmi nazývaný – Uluru. Táto výnimočná prírodná pozoruhodnosť sa nachádza na území kmeňov Yankukunytjatjara a Pitjantjatjara. Len nedávno vyhrali domorodci na právnom poli, svoj „papierový boj“ o tento monument. A tak obrovská izolovaná skala vo vnútri austrálskeho kontinentu, miesto ich výnimočných mýtických predstáv, im bolo spravodlivo prinavrátené. Tento prírodný, ale i religiózny symbol je na mnohých miestach poznačený rukou Aborigénov, keď na niektorých častiach jeho skalných stien, v previsoch, ale i v jaskyniach je možné rozoznať ich posvätné maľby.
Ak chceme v čo najmarkantnejšej miere spoznať výtvarné prejavy Aborigénov, tak nemôžeme obísť severnú časť Austrálie – Arnhemskú zem. V nej sa rozprestiera Národný park Kakadu, ktorý je podobne ako spomínaný „Ayers Rock“ vo vlastníctve domorodcov.
Arnhemská zem
Okrem pozoruhodných prírodných krás je tu výnimočná výtvarná „galéria“ pôvodného austrálskeho obyvateľstva. Najkrajšie maľby sa nachádzajú na dvoch monumetálnych skalách – Obiri Rock a Nourlangie Rock. Nielen domorodou výtvarnou skutočnosťou je zaujímavá Arnhemská zem. Práve na túto časť kontinetu pravdepodobne prvýkrát vstúpila noha človeka. S najväčšou pravdepodobnosťou to aj dokazujú dve archeologické lokality prvých pravekých osadníkov. Patria medzi najstaršie náleziská so stopami Aborigénov – lokality Malanganger a Nawaamoyu.
V znamení dneška
Do posledných zvyškov výraznejšej pôvodnej domorodej životnej identity zasiahla druhá svetová vojna a s ňou súvisiace postupné „civilizovanie“ krajiny. Pôvodný každodenný život a kultúrna tradícia pôvodnych Austrálčanov začala byť ohrozovaná. V roku 1938 žilo svojím putovníckym, nenarušeným životom pravdepodobne 7000 domorodcov. Po vojne začal tento počet rapídne klesať.
Teraz je to už len malé, ťažko zistiteľné množstvo. Ostaní sú roztrúsení ako poľnohospodárski robotníci na farmách belochov predovšetkým v Queenslande, alebo sú v „zgrupení“ v niektorej zo zapáchajúcich štvrtí mestských aglomerácii, kde podliehajú alkoholizmu a toxikománii.
Domorodé obyvateľstvo sa však v minulosti snažilo zabranovať prenikaniu bielych prisťahovalcov. Najadlhšie odolávali tlaku belochov v severnej časti Západnej Austrálie v Kimberley Plateau, v okolí mesta Deby. Domorodci tu ochraňovali svoju nezávislosť so zbraňou v ruke do osemdesiatych rokov 19 stor. V závere druhého tisícročia na počesť tohto slávneho, ale pre nich smutne skončeného obdobia založili osadu Mowanjum, jedno z prvých domorodých nezávislých sídiel na území Austrálie…