Bol začiatok júna a v pláne sme mali vystúpiť na najvyššiu činnú sopku sveta Cotopaxi (5 897 metrov nad morom) a na najvyššiu horu Ekvádoru – Chimborazo (6 310 m).
V Quite sme sa nezdržiavali a hneď večer sme odišli do mestečka Otavalo, nad ktorým sa vypína sopka Imbabura s výškou 4 621 metrov. Tu sme sa aklimatizovali na výstupy. V Otavale bývajú v sobotu známe a široko-ďaleko vyhlásené indiánske trhy, ktorých história siaha ďaleko do čias Inkov. Sú tu remeselnícke výrobky zo širokého okolia a dokonca aj z Amazonie. Sošky zo vzácneho dreva a kameňa, indiánske oblečenie ako pončá, klobúky a pestrofarebné prikrývky, poľnohospodárske produkty rôzneho druhu, vývarovne, kde sa človek môže najesť pod stanovým prístreškom a ďalšie atraktívne maličkosti. Popoludní sme sa vydali pod našu sopku a na ďalší deň o šiestej hodine ráno začíname s výstupom. Celá sopka pripomína veľkú skalku. Všade okolo vidno rásť pestrofarebné kvety, ale na fotografovanie nie je vhodné počasie, pretože popŕcha a je hmla.
Najvyššie položené hlavné mesto u
Quito s nadmorskou výškou 2 800 – 3 000 metrov je najvyššie položené hlavné mesto sveta. Mylne sa uvádza La Paz, ale hlavným mestom Bolívie je Sucre, ktoré je podstatne nižšie. Je zovreté v údolí medzi horami a pripomína dlhú štrúdľu. Dvadsaťštyri kilometrov na sever od Quita leží Mitad del Mundo – Stred sveta, pamätník postavený presne na geografickom rovníku. Je to udržiavaný areál, v ktorom je vybudovaný kamenný monument s mosadzným glóbusom s priemerom 4,5 metra na jeho vrchole. Čiara označujúca rovník rozdeľuje chodník na dve polovice. Keď sa človek nad ňou rozkročí, tak jednou nohou stojí na severnej a druhou nohou na južnej pologuli. Naša cesta vedie na juh. Pre dôkladnú aklimatizáciu sme sa rozhodli vystúpiť ešte na sopku Corazón (po slovensky Srdce) s výškou 4 786 metrov a potom nás už čakala najvyššia činná sopka sveta Cotopaxi (5 897 m). Pravidelný snehobiely kužeľ hory leží 80 km na juh od rovníka. Je symbolom Ekvádora a národnou horou, niečo podobného ako náš Kriváň. Vnútri krásnej a silne zaľadnenej sopky sa stále niečo deje. Jej obrovský kráter pravidelne chrlí sírne plyny a vodné pary.
Terénne auto nás vyviezlo do nadmorskej výšky 4 600 metrov a potom už šliapeme po vlastných na chatu, ktorá je ešte o 200 metrov vyššie. Krátko po polnoci začíname za svitu čelových lámp s výstupom. Ide sa veľmi zle, lebo nepríjemná sutina a jemný sopečný prach povoľujú pod nohami a šmýkame sa dolu. Asi hodinu trvalo, kým sme sa dostali k ľadovcu. Na vibramky si pripevňujeme mačky a strmými ľadovými svahmi vystupujeme na hrebeň. Kľučkujeme medzi obrovskými ľadovými vežami a prekračujeme ľadovcové trhliny. Ešte stále je tma. V nadmorskej výške 5 600 metrov musíme obísť strmú skalnú stenu. Začína svitať a svah je čoraz strmší. Asi 20 minút pod vrcholom nás zastavuje hlboká trhlina a za ňou čnejúca kolmá ľadová stena. Po jej prekonaní nám už nič nebránilo dosiahnuť vrchol. V diaľke vidíme náš ďalší cieľ -šesťtisícovku Chimborazo. Pohľad do 100 metrov hlbokého krátera je impozantný. Vystupujú z neho nevábne voňajúce sírne výpary a vodné pary, ktoré zrieďujú už aj tak slabé zásoby kyslíka nachádzajúce sa v tejto nadmorskej výške. Dolu pri chate sme o jedenástej hodine predpoludním. Ešte v ten istý deň zostupujeme dolu do civilizácie, do mesta Ambato, nášho východiska na Chimborazo. Táto vyhasnutá sopka je jedným z najznámejších vrcholov Ánd a so svojou výškou 6 310 metrov najvyššou horou Ekvádora. Mohutný, dávno vyhasnutý vulkán vytvoril na svojom úpätí mesačnú krajinu.
Z nej sa teraz týči pokrytý žiariacim snehom a ľadom. Chimborazo bolo kedysi považované za najvyššiu horu na svete a svojím spôsobom je ňou dodnes. Vplyvom nepravidelného zakrivenia zemegule totiž leží vrchol hory o 2 056 metrov ďalej od stredu zemegule ako Mount Everest. Masu Chimboraza tvoria štyri vrcholy. Najvyšší je Whymper (6 310 m), nasleduje Veintimilla (6 267 m), ostatné dva vrcholy sú päťtisícovky.
Polnočný výstup na hrebeň
Výstup sme začali štyri dni po zdolaní Cotopaxi z chaty Whymper, ktorá stojí vo výške 5 000 metrov. Vyrazili sme presne o polnoci a začali sme vystupovať priamo na hrebeň, aj keď klasická cesta viedla viac zľava. Hrebeň je strmý a exponovaný. S rastúcou nadmorskou výškou sa počasie stále zhoršuje. Silný vietor nám vrhal do tváre ostré ihličky ľadu, až to bolí. Pre sneženie a hustú hmlu vidíme len na niekoľko metrov pred seba. Aj keď s ťažkosťami, nakoniec sa dostávame na druhý najvyšší vrchol masívu – Veintimilla. Najvyšší vrchol je len o 43 metrov vyšší, ale kilometer vzdialený a ide sa naň mierne stúpajúcou plošinou. Stále silnejúci víchor zametá tesne za nami naše stopy v snehu a my by sme sa asi z hlavného vrcholu nedokázali vrátiť a na vrcholovom plató by sme zablúdili. Po krátkej porade sa obraciame na spiatočnú cestu.
Aj to stačilo, kým sme objavili zostupový hrebeň, mali sme chvíľu pod vrcholom Veintimilly orientačné problémy. Potom už išlo všetko hladko a večer sa ocitáme o 4 500 výškových metrov nižšie v najznámejších termálnych kúpeľoch Ekvádoru – Baňos. Blížime sa do Amazonskej nížiny a tomu zodpovedá aj stúpajúca teplota vzduchu. Nad mestom sa nachádza jedna z najaktívnejších sopiek krajiny – Tungurahua (5 016 m). Keď sa niekedy nahnevá, musia sa prístupové cesty do Baňos uzavrieť. Z jej svahov vyteká niekoľko termálnych prameňov, ktoré robia z Baňos známe kúpele. Termálna voda je slabo siričitá so slanou príchuťou a má teplotu okolo 50 stupňov Celzia.
Malé hlavy nepriateľov
Najväčšou miestnou pamätihodnosťou je bazilika. Zo svätých obrazov na jej stenách sa dajú vyčítať katastrofy, ktorými Tungurahua postihuje pravidelne mesto, a z celkovej atmosféry kostola cítiť strach pred jej silou. Na poschodí v átriu baziliky je malé múzeum s indiánskymi zbierkami z Amazonskej nížiny. Sú tu aj zmenšené hlavy nepriateľov zvané Tsantsa, ktoré indiáni zmenšujú nahrievaním a údením nad ohňom až do veľkosti mužskej päste. Potom ich nosia na opasku. Rozhodli sme sa pozrieť aj do Amazonskej nížiny. V Baňos je dosť cestovných kancelárií, ktoré taký výlet umožňujú. Terénnym autom klesáme popri rieke Pasteze do mesta Puyo, ktoré je vlastne vstupnou bránou do Amazonie Zastavujeme sa pri vodopádoch El Diablo. Skaly a voda tu vytvárajú model hlavy diabla. V Puyo sa najprv ideme pozrieť do malej zoo, ktorá plní aj úlohy rehabilitačného strediska pre zvieratá poranené v džungli.
Ploty sú len symbolické, a tak sa môžeme voľne prechádzať medzi zvieratami. Sú tu hady – škrtiče, kajmany, korytnačky, tapíry a veľa iných druhov žijúcich v džungli. Kupujeme zásoby pitnej vody, ktorej je v džungli nedostatok, a prašnou cestou sa konečne dostávame do pravej divočiny. Tu sme potom strávili tri dni na čistine v strede pralesa u indiánskej rodiny kmeňa Kečua. Obývali sme otvorený drevený dom na koloch a spali sme pod moskytiérami. Prvý deň večer sme išli na návštevu k šamanovi. Na hlave mal čelenku z rôznofarebných pier a okolo krku náhrdelníky zo stavcov hada boa a rôznych lesných plodov. Pri svite sviečok a popíjaní alkoholického výluhu z liečivých bylín z nás vyháňal zlých duchov. Ometal nás zväzkom akýchsi listov a pritom odriekal zaklínadlá. Potom nás ešte poofukoval cigaretovým dymom. Celá seansa trvala hodinu. Ďalší deň nás čakal náročný pochod džungľou. Máme čo robiť, aby sme v hlbokom bahne nestratili gumené čižmy. Blato siahalo takmer až po ich vrch. Sprievodca mačetou presekával cestu a pritom nám ukazoval rôzne druhy liečivých, omamných, jedlých, úžitkových a život zachraňujúcich rastlín. Ďalej rastliny používané pri šamanských obradoch aj na skrášľovanie. Popoludní po príchode do tábora sa učíme narábať s indiánskou fúkačkou vystreľujúcou jedovaté šipky. Strieľame do zaveseného banana a sem-tam ho aj trafíme. Fúkačka je napodiv dosť presná. V noci nás ešte čaká pochod džungľou v okolí tábora, kde si prezeráme svetielkujúce rastliny a huby.
Rozruch pre hada
Tretí deň hneď ráno je v tábore veľký rozruch, lebo indiáni objavili pri jednom dome smrteľne jedovatého hada, ktorého volajú pitalala. Tento deň sa venujeme pozorovaniu denného režimu indiánskej rodiny. Hlava rodiny vyrába z naštiepaných lián koše a ženy sa venujú vareniu. Veľký podiel stravy u nich tvoria pečené banány a juka, ktorej hľuzy majú chuť podobnú zemiakom. Deti zatiaľ lovia ryby a nepotrebujú ani udicu. Používajú rozmliaždený koreň zvaný barbasco. Kameňom ho upevnia na dne rieky a omámené ryby potom zbierajú z hladiny. Na obed končíme pobyt u indiánov v džungli Amazonie a cez Puyo sa vraciame do Baňos. V Quite si ešte pozrieme jeho staré centrum, ktoré bolo v roku 1978 zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jeho koloniálna architektúra so zachovanými domami, katedrálami, kostolmi a starými uličkami je typickou ukážkou toho, čo na území Latinskej Ameriky zanechali španielski conquistadori. Staré mesto preto právom patrí k najkrajším v Južnej Amerike.
Viete, že…
- Ekvádor leží priamo na rovníku, z čoho vznikol aj jeho názov (Equator = rovník).
- Ekvádor susedí na severe s Kolumbiou a na juhu s Peru. Zo severu na juh sa krížom cez krajinu tiahnú horské pásma Ánd. Na východe prudko spadajú do Amazonskej nížiny s nepreniknuteľnými dažďovými pralesmi. Na západe Ekvádor obmýva Tichý oceán. Stred krajiny medzi horami tvorí náhorná plošina s nadmorskou výškou okolo 2 500 –3 000 metrov, zvaná tiež altiplano.
- neodmysliteľnou súčasťou Ekvádoru je súostrovie Galapágy vzdialené í 100 km od pevniny. Ostrovy sú lokalitou, kde žije veľa živočíšnych druhov, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete.
- v Ekvádore sa nachádzajú mnohé sopky, aj najvyššia činná sopka sveta Cotopaxi.
- hoci sa nachádzate priamo na rovníku, veľa tepla si neužije. Pobrežie je ovplyvňované studeným Humboldtovým prúdom prichádzajúcim od Antarktídy a prúdom El Niňo, ktorý prináša k pobrežiu dažde. Na teploty v strede krajiny má zase vplyv veľká nadmorská výška. Tropické podnebie si možno vychutnať iba v pralesoch Amazonskej nížiny na východe krajiny.
Potrebné informácie
- víza nie sú potrebné
- očkovanie sa nevyžaduje, ale odporúča sa očkovanie proti brušnému týfusu a žltačke. Pri návšteve Amazonskej nížiny by ste mali mať očkovanie proti žltej zimnici a zásobu liekov proti malárii.
- menou je americký dolár
- ceny za ubytovanie, dopravu a jedlo sú nízke, preto je dobré mať bankovky nižšej hodnoty, na použitie platobnej karty sa netreba spoliehať