Ide o veľkolepého cicavca
Nielen že je najväčším živočíchom v súčasnosti, ale podľa mnohých bádateľov je najväčším, čo kedy žil na našej Zemi. Veľkosťou teda prekonáva i obrovských dinosaurov. Plavíme sa sychravým prostredím na plavidle, ktoré bolo niekedy juhoafrickou rybárskou loďou. Neskôr ju prerobili na výskumné plavidlo, zaoberajúce sa sledovaním morských cicavcov – veľrýb. Chladný južný vietor, ktorý nás zastihol juhovýchodne od ostrova Južnej Georgie, nám bije do tváre. Preniká až do špiku kostí. Pre mňa, Stredoeurópana, je to zvláštny pocit, keď sa snažím v týchto drsných končinách uvidieť možno najpôsobivejšieho živočícha na Zemi.
Možno je to jedna z posledných možností uvidieť ho vôbec . Vráskavec obrovský niekedy brázdil oceány v obrovských počtoch. Dokonca sa predpokladá, že ich pôvodný stav bol 250 000 – 300 000. Vďaka svojej veľkosti bol lákavým sústom pre veľké veľrybárske flotily v 19. a v prvej polovici 20. stor. Až takým, že jeho stav zdecimovali na 450 - 4000 kusov. Ťažko určiť presný počet a zistené údaje sa od seba líšia aj desaťnásobne.
Spev veľrýb
Onedlho naše senzory zachytia zvuky – známy „spev“ veľrýb. Na našu smolu alebo šťastie to bol blízky príbuzný vráskavca ozrutného. Išlo o myšoka, ktorého početný stav sa v súčasnosti pohybuje okolo 20 tisíc kusov. Pôvodne ich bolo až cez pol milióna. Onedlho sme ich zazreli na okamih na hladine, práve počas ich nádychu. Ani sme sa nestačili spamätať a zmizli nám z dohľadu. Ubehli viac ako tri januárové týždne od ich zazretia a my sme cez Drakov prieliv prenikli hlbšie do chladných vôd južného Pacifiku, smerom južne od Nového Zélandu. Nachádzame sa asi na 58 rovnobežke v Tichom oceáne. Opäť počujeme, že senzory zaznamenali veľryby. Na naše šťastie sú to obrovské kusy. Išlo o skutočných vráskavcov ozrutných. Zazreli sme asi troch. Bolo to obrovské šťastie, zážitok, na ktorý sa nezabúda dokonca života. Veď sme videli viac jedincov pohromade, a to bol výnimočný pohľad, lebo sú to skôr osamotení „tuláci“ oceánov. Sledovali sme ich z diaľky asi 150 m. Potom sa nám stratili z dohľadu.
Dospelý jedinec vráskavca ozrutného je schopný dorásť do dĺžky 30 m a dosiahnuť hmotnosť 130 ton. Vďaka týmto rozmerom je vďačným sústom aj pre terajších veľrybárov a to aj napriek tomu, že je na pokraji vyhynutia. Najmä Japonci porušujú zákazy a kvóty na lov veľrýb pre vedecké účely mnohonásobne prevyšujú a zneužívajú Podobne sa správajú i Nóri, pritom vráskavec ozrutný sa nemôže loviť vôbec. Paradoxom je, že pri genetických pokusoch na japonských a kórejských trhoch s veľrybím mäsom získaním vraj z lovu pre vedecké účely sa okrem zvyškov z relatívne početného vráskavca malého, našli aj steaky z vráskavca ozrutného. Nehanebnosť a drzosť japonských veľrybárov nepozná hranice. Pričom výhovorky na dávnu tradíciu sú neakceptovateľné. Ak tak dbajú na tradíciu, tak by nemali veľryby likvidovať, lebo tradíciu nebude mať čo napĺňať. Našťastie posledná konferencia Medzinárodnej veľrybárskej komisie v juhokórejskom Pusane zamedzila všetky snahy, či už aspoň čiastočne legalizovať lov alebo zrušiť veľrybiu rezerváciu (ochrannú zónu) v južnom oceáne – v antarktických vodách.